Anthony Doerr - Svetlo, ktoré nevidíme

Vojnová klasika síce nie je nič pre mňa, za to som však objavila skvelé diela medzi novšími knihami venovanými tejto tematike. Z tohto dôvodu som ma zaujalo i Svetlo, ktoré nevidíme.

Marie-Laure prišla o zrak, keď mala šesť rokov. Jej otec, povolaním zámočník v prírodovednom múzeu, jej našťastie všemožne pomáha a okrem iného postaví aj dokonalú repliku štvrte, kde bývajú. O niekoľko rokov sa ale dievčaťu úplne zmení život - do Paríža vtrhnú nacisti a Marie-Laure s otcom odchádzajú do Saint-Malo za jej podivínskym prastrýkom. Jej otec navyše z mesta na špeciálny príkaz odnáša vzácny klenot.

Werner je sirota a spolu so sestrou vyrastajú v nemeckom banskom meste v chudobných podmienkach. Werner je odmala prirodzene zvedavý a čoskoro vysvitne, že tiež nesmierne nadaný, najmä keď ide o rádioprijímače. Jeho zručnosť mu zaručí miesto na prestížnej internátnej škole pre Hitlerovu mládež a neskôr v špeciálnej vojenskej jednotke. Napokon sa ocitne v Saint-Malo, kde sa stretáva s Marie-Laure. (No tak skoro to nebude.)

Z rýchleho prečítania anotácie som ktovie prečo usúdila, že pôjde o dojímavý romantický príbeh mladých ľudí na pozadí druhej svetovej vojny. Mýlila som sa. Romantická láska v tomto príbehu hrá skutočne malú úlohu a hlavní hrdinovia spolu strávia minimum času, nie je to však na škodu.

Autor nás postupne zoznamuje s osudmi Maire-Laure a Wernera už od útleho detstva, nielen počas vojny. Hlavní hrdinovia vyrastajú v odlišných krajinách a v maximálne odlišných podmienkach. Bolo pre mňa veľmi zaujímavé sledovať ich životy a postupný vývoj. Práve uveriteľné vykreslenie a zobrazenie života za vojny prostredníctvom vydarených postáv považujem za najväčšie plus tejto knihy. Vydarenými postavami navyše nemám na mysli iba hlavných hrdinov, no tiež fascinujúce vedľajšie postavy.

Od tejto knihy netreba očakávať napínavú akciu alebo rýchle posuny v deji. Ten plynie vyslovene pomaly a dramatických okamihov je v nej vzhľadom na dĺžku pomerne málo. Autor však napriek tomu našiel spôsob, ako si udržať čitateľovu pozornosť, vyvolať zvedavosť a hlavne nenudiť. Využíva jednoduchý, príjemný štýl písania a krátke kapitoly. Príbeh zároveň rozdelil na viacero kratších častí, ktoré neusporiadal chronologicky. V praxi ste teda každú chvíľu skončili "v tom najlepšom" (napríklad v minulosti malého Wernera a vzápätí ste sa presunuli do vojnového obdobia, ktoré so sebou prinieslo ďalšie otázky).

Akonáhle nejaké dielo pojednáva o hrôzach druhej svetovej vojny, nemožno v ňom očakávať vyslovene radostnú atmosféru. Svetlo, ktoré nevidíme ale nie je vyslovene depresívne čítanie - striedajú sa tu pochmúrnejšie i odľahčenejšie pasáže. 

Svetlo, ktoré nevidíme vnímam ako hodnotné a veľmi príjemné čítanie. Na druhej strane som očakávala, že ma väčšmi emocionálne strhne a keďže sa tak nestalo, rozhodla som sa mu udeliť 4 hviezdičky. Knihu vám odporúčam, ak vás zaujala a hlavne ak patríte medzi "trpezlivejších" čitateľov, ktorí sa nenechajú odradiť pokojným tempom.

Pokiaľ sa chcete o knihe dozvedieť viac alebo si ju rovno kúpiť, môžete tak urobiť napríklad tu, na Bux.sk.
Za poskytnutie recenzného e-booku ďakujem vydavateľstvu Ikar, čo však nijako neovplyvňuje úprimnosť mojej recenzie.

Obálka z bux.sk