1. 9. 2019

(Ne)anonymita blogera

Keď som začínala s blogom, mala som ledva dvanásť a blog.cz bol práve v kurze. Venovala som sa hlavne písaniu poviedok a zamyslení o všetkom možnom - vrátane svojho života. Nechcela som, aby o tom ktokoľvek vedel, takže som neprezrádzala žiadne osobné údaje, nezverejňovala žiadne fotky, skrátka som sa starostlivo ukrývala za ničnehovoriacou prezývkou.

Keď som o pár rokov prešla ku knižnému blogovaniu, automaticky som pokračovala v podobnom duchu - tu je moja prezývka a názory na knihy, nič viac sa nepýtajte. Pri nadväzovaní prvých spoluprác (čo sa bez mena a adresy jednoducho nedá) som si však uvedomila, že sa niečo zmenilo. Bola som natoľko vyrovnaná s tým, čo robím, že mi na názoroch prípadných nevítaných návštevníkov vôbec nezáležalo.

Postupne som teda rozšírila svoj profil o skutočné meno, začala písať o svojom knihomoľskom živote, zverejnila niekoľko ilustračných fotiek a podelila sa o odkaz na blog s vybranými ľuďmi z okolia. Predpokladám, že najväčší rozdiel urobila téma blogu. Zatiaľ čo denníkové zápisky a opatrné literárne pokusy sú značne citlivá záležitosť, svoje názory na knihy som pripravená vychrliť na každého. Navyše moje 12-ročné ja nebolo vyrovnané so svojimi "divnými" záľubami, no moje terajšie ja také hlúposti nerieši (a spoznalo tých správnych ľudí).

A predsa by som nedokázala natáčať videá/stories na instagrame, pravidelne sa deliť o knižné fotky alebo zachádzať do osobných detailov zo života. Nemám to v povahe, necítila by som sa dobre a nie som fotogenická.

Prečo vám to hovorím? Pretože mám pocit, že si podobnou premenou prešiel aj širší blogový priestor. Keď som začínala, všetci sme sa skrývali za anonymné prezývky. Keď som sa presunula do knižnej časti blogosféry, niekto mal možno prezývku založenú na krstnom mene a mali ste približnú predstavu, čo robí... či dokonca jednu profilovú fotku... ibaže vo väčšine prípadov ste si museli tajomnú osobu za avatarom predstaviť na základe jej slov, knižných článkov, interakcií.

V poslednej dobe to takmer úplne prestalo platiť. Podľa mňa hlavne pod vplyvom bookstagramu sa čoraz viac ľudí v knižnom svete prezentuje pod svojím menom, so svojou tvárou, hlasom, delí sa o čoraz viac neknižných detailov... Už nesledujeme blogy a názory zahrnuté pod prezývkou, teraz sledujeme osobnosti. Zrejme ide o prirodzenú nadstavbu fungovania sociálnych sietí - ľudia zbožňujú účty celebrít na sociálnych sieťach, sledujú youtuberské vlogy... Prípadne život knihomoľov.

Netvrdím, že to platí pre všetkých. V konečnom dôsledku si každý chráni súkromie ako považuje za potrebné a produkuje obsah, aký produkovať chce. Tak to má byť - neexistuje správny či nesprávny prístup, len ten váš. Napriek tomu si myslím, že sa v poslednej dobe zmenil postoj väčšiny (alebo možno prišla nová vlna knihomoľov) a to ma fascinuje.

Budem preto nesmierne rada, keď sa so mnou podelíte o vlastné postrehy. Ako vnímate (ne)anonymitu v blogosfére? O čo ste sa ochotní podeliť a čo očakávate od ľudí, ktorých sledujete?

18 komentárov:

  1. Tiež som si všimla túto zmenu. Kedysi to bolo o prezývkach, teraz je to o tvárach. Ja by som nedokázala natáčať videá, či hovoriť na kameru, hoci aj mobilnú. Nie je mi to príjemné a rovnako tak si myslím, že jednoducho nie každý na to má. Dar prezentovať sa takýmto spôsobom nemá každý. Niektorí si to myslia, no opak je pravdou. Ale tak na druhú stranu je to každého osobná vec, či niečo robí a ako to robí, hlavne keď sa pri tom cíti prirodzene a príjemne.
    Ja si vždy radšej prečítam recenziu ako pozriem video, kde mi o knihe niekto hovorí.. :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Uf, to mi odľahlo, že nie som jediná! :D
      Súhlasím, že to vyžaduje isté predpoklady - a ani ja ich nemám. :D
      Tiež nezvyknem nič knižné pozerať, ale zjavne to veľa ľudí cíti inak. :D
      Ďakujem za komentár.:)

      Odstrániť
  2. Výborný článok :)! Túto zmenu som si všimla, ale myslím si, že naozaj je to spôsobené vývojom sociálnych sieti a našim neustále väčším využívaním toho, čo ponúkajú. Ono, ani tak nejde o to, že sociálne siete sú stále prepracovanejšie a lepšie. Skôr sme my stále osamelejší. A tak sa nám páči, keď si vytvárame miesto, kde sa necítime sami a zvláštnym spôsobom sme prepojení s ľuďmi, ktorí nám však neberú čas - teda aspoň nie taký, ktorého by sme si boli vedomí. Avšak ja som si Instagram zrušila, aj z toho dôvodu, že na tieto siete skutočne dávame čoraz osobnejšie veci a mňa to začalo desiť. Dokázala som toho povedať veľa a už mi to viac neprišlo len zábavné a voľnočasové. Nechcela som mať takúto "psychickú barličku." Ale zase nemôžem povedať, že by som vnímala úplne negatívne to, že poznám tvár, ktorá sa skrýva za blogom. Páči sa mi, keď v riadkoch cítiť osobu, ktorá ich píše a keď zdieľa svoj vlastný svet, napr. na tom blogu. Má to však viac stránok :).

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem pekne!:)
      Jop, je celkom desivé, ako sme si zvykli na ten (falošný) pocit prepojenia a ako často potrebujeme takéto "uznanie"...
      Inak určite, je fajn niečo vedieť o osobe za blogom - ale to sa dá podľa mňa dosiahnuť viacerými spôsobmi. A aj tá "tajomnosť" mala čosi do seba. :D Ako hovoríš, tých stránok je skrátka viac. :)

      Odstrániť
  3. Vzpomínám si na den, kdy jsem natáčela, jak kreslím. Jen papír a moje ruce a tenkrát jsem se od mámy dozvěděla, jaká jsem exhibicionistka. A jak je to dneska? Všichni ukazují obličeje a natáčejí sami sebe :)
    Máš pravdu, že je to hodně i o osobnosti, než jen o suchém čtení názorů na knihu. Celé se to tak nějak mění.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Heh, presne, kedysi sa to riešilo oooveľa viac. Dokonca som najprv nechcela mať na facebooku svoje celé meno.:D
      To teda mení. Na druhej strane, čítanie názorov nie je nutne suché. Niektorí ľudia ma dokázali zaujať čisto svojimi slovami o knihách - a to mi tu trošku chýba.

      Odstrániť
  4. Práve som si predstavila seba, ako natáčam nejaké video... a takmer som si crkla od smiechu. :D Hlavne to, ako tam rozhadzujem rukami. To by bola dobrá komédia. :D
    Ale môj pokus o humornú vložku bokom - týmto článkom si vystihla, ako to dnes vyzerá. Akosi sa všetko vyvíja a ide dopredu a ani som si to poriadne nestihla všimnúť. Pretože sa nad tým nezamýšľam. No teraz, keď si na to poukázala, je to pravda. Teraz už nie sú také moderné prezývky a anonymita, ale civilné mená a ukazovanie tvárí, života, skrátka všetkého. A to blogujem oveľa kratšie ako ty, ale tiež si ten rozdiel uvedomujem. Na jednej strane je to asi lepšie, nakoľko za každým blogom sa skrýva osoba, ktorá ten obsah vytvára, čiže sledujem názory tej osoby, nie toho blogu. Na druhej strane asi aj záleží na osobe, ktorá ten blog založila. Ja osobne som síce vždy vystupovala pod prezývkou, ale k tomu patrila aj fotka a občas aj nejaký ten pohľad na môj osobný život - hoci takých príspevkov je v poslednom čase čoraz menej. Vlastne nie sú asi žiadne. Ale tak to asi patrí k tomu, že ako osobnosť som vyrástla dostatočne na to, aby som bola v pohode s tým priznať sa svetu, že aha, toto som ja a toto robím vo voľnom čase. No nie všetci sú takí sebaistí a občas sa obávam, že čochvíľa už nebudú mať svoje anonymné útočiská, pretože verejnosť ich začne tlačiť od toho, aby sa z nich stali tie osoby a osobnosti, ktorých názory by sme mali sledovať.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Hehe, dopadla by som podobne. :D
      Ďakujem za komentár, som veľmi rada, že to takto nevnímam jediná, respektíve, že si to nenamýšľam. :D
      Podľa mňa je najlepšie nájsť akúsi rovnováhu v tom, o čo sa je človek ochotný so svetom podeliť a o čo už nie.
      Inak je veľmi dobrá poznámka, že takto možno úplne zanikne možnosť "anonymného útočiska" na internete - a to by bola naozaj škoda, pretože vždy budú ľudia, ktorí ho v danom období potrebujú (ako ja kedysi). Dúfajme, že až tam to nedôjde a stále budeme mať na výber. :)

      Odstrániť
  5. Mně osobně stačí můj věk a ještě nakreslený avatar, který má představovat mou osobu. Ale že bych měla dát fotku sebe či své jméno? Tak to rozhodně ne, to už je moc. :D
    Jinak točit videa bych fakt nemohla. Za prvé bych se styděla a za druhé bych se musela ukázat a za třetí bych musela mluvit. Takže nic pro mě.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Dlho som to mala podobne. :)
      Hehe, s tými videami si to vystihla. :D

      Odstrániť
  6. Skvělý článek. Hodně na zamyšlení. V minulosti jsem měla pár anonymních blogů, pak jsem to riskla a "vylezla z ulity", kdy jsem zveřejňovala fotky, jméno... prostě jsem to zkusila - jít s kůží na trh.
    A už nikdy více.
    Nemám problém se zveřejňováním fotek, ale mnohem raději píši pod pseudonymem. Ne, že bych se za své názory styděla, ale... V minulosti mi dost vadilo, že o mém blogu věděli všichni z okolí, ze školy... a ne, opravdu mi nebylo příjemné, když jsem věděla, že lidé, kteří mě v "reálném" životě nemohou vystát "špehují" skrze blog. Bylo to nepříjemné. A ano, uvědomuji si, že když dám něco na internet, tak je to veřejné a je to moje volba. Ale raději žiji s tím, že podle fotek se dohledává něčí blog hůře než podle jména.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem pekne za pochvalu aj za to, že si sa podelila s vlastnou skúsenosťou. :)
      Viem si predstaviť, že to nebolo nič príjemné :/, tvoje rozhodnutie úplne chápem. To je práve to, že má každý iné možnosti a dôvody a dúfam, že nás spoločnosť nezačne postupne všetkých tlačiť k nulovej anonymite. :D

      Odstrániť
    2. Přesně tak. Je rozdíl, když své jméno uvede např. nějaká Pražanda a přizná, že je z Prahy a totálně jiné je, když své jméno uvede holka z nějaké titěrné vesnice, kde si každý vidí až do talíře a do večera zná všechno co zveřejní celá ves.
      Nehledě na to, že kdyby chtěl někdo ne uplně duševně vyrovnaný chtěl navštívit onu Pražandu, tak ji v Praze asi těžko najde, nehledě na to, že tam jsou všude lidi. Kdežto holčina z Horní Dolní to bude mít horší, stačí se zeptat jedné z místních babek, vydávat se za bůhví koho a než se naděješ máš onoho dotyčného až na prahu...

      Odstrániť
    3. Hej, to je ďalšia vec, nie sú informácie ako informácie a mám pocit, že si ľudia čoraz menej uvedomujú ten rozdiel a na nejakú bezpečnosť ani nemyslia...

      Odstrániť
  7. Skvelý článok, naozaj na zamyslenie. Tiež mi podobné myšlienky prelietali hlavou nedávno, keď som čítala knihu Eliza a more príšer, ktorá sa tejto téme venuje.
    Tiež som si všimla, že kedysi bolo všetko anonymnejšie, teraz si k mnohým bloggerom/bookstagramerom dokážem priradiť tvár. Čo nie je podľa mňa zlé, určite sú tak zapamätateľnejší a chápem aj potrebu niektorých ľudí ukázať sa a spojiť svoje blogerské ja s tým offline. Ja osobne som niekde uprostred - raz som pridala hovorené stories na IG a celkom ma to bavilo, ale už som sa k tomu nevrátila. Párkrát sa na internete mihla aj moja fotka, napríklad zo stretnutí s inými bookstagramermi a s tým som v pohode. Som rada, že ma niektorí ľudia poznajú osobne a že som ich mohla vidieť aj ja. Ale to mi zatiaľ stačí a rozhodne nechápem ľudí, ktorí zdieľajú svoje osobné informácie, ktoré sa dajú ľahko zneužiť. Všetko by to malo zostať v bezpečných medziach a mali by sme si uvedomiť, že aj keď sa skrývame za obrazovkou, nie sme úplne v bezpečí.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem pekne.:) Vidíš, s Elizou som si to nespojila, to je super postreh.
      Myslím, že si to vystihla - naozaj si treba aj dávať pozor a nastaviť si nejaké hranice... Tiež už neriešim každú fotku a spoznávať druhých ľudí je určite super, ale zároveň chápem aj ľudí, ktorým sa do toho nechce vôbec.:D

      Odstrániť
  8. Krásny článok, tak ako každý jeden na tvojom blogu :). Musím sa priznať, že som v blogovaní a celej tejto knižnej sfére nováčik, takže presne neviem, ako to tu vyzeralo pred rokom. Ja som sem prišla najmä (a teda hlavne), kvôli mojej vášni ku knihám a naozaj som sa bála ukázať sa svojmu okoliu. Skrývala som sa za počítačom, pretože ma tak nikto za moje čítanie nemohol verejne odsúdiť, čo sa mi na základnej stávalo častokrát a donútilo ma to myslieť si, že je na mne niečo zlé, ak milujem čítanie až priveľa. To sú bohužiaľ také detské predsudky, ktoré mi trošku pokazili detstvo, pretože sa mi spolužiaci vysmievali, že čítam. Sama neviem, prečo som to vtedy brala vážne, no malá Lucka sa nechala ovplyvniť nejakými somármi na základnej a takto to dopadlo :D. No po čase som sa na svojom bookstagrame odhalila, začala som točiť instastories a i keď mi to úprimne nie je najpríjemnejšie, beriem to ako svoju terapiu, ktorá zaberá. Pretože každým tým "videom" si uvedomujem, že toto je môj život a moja vášeň a nikto nemá právo mi do toho zasahovať. Je síce pravda, že z môjho okolia o tomto mojom inom živote vedia len moji rodičia, snažím sa nejako postupovať ďalej. Vôbec neviem, či som ti odpovedala na otázku, no toto sa zo mňa len tak vyrinulo a trošku odhalilo moju dušu :D.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Aw, ďakujem krásne za pochvalu aj za komentár. <3
      Ufff, základka, presne viem, o čom hovoríš. Tiež ma tuším tak trochu poznačila na celý život. Bola fakt úľava spoznať menej zabednených ľudí, s ktorými mám aj niečo spoločné, a uvedomiť si, že je ok čítať a vôbec... venovať sa čomu chceš a byť kým chceš. (Veľmi mi v tomto pomohla internetová komunita.)
      Je neskutočne super, že na tom "pracuješ" a držím ti palce.:) Ja som z okolia do svojich aktivít zasvätila rodičov a kamarátky, nemusím adresu svojho blogu vytrubovať všade, ale zároveň sa zaň už nehanbím, čo ma teší. :D
      Ešte raz vďaka, že si to sem takto úprimne napísala!:)

      Odstrániť