23/01/2022

Ako som prežila rok 2021

Než sa skončí január a akékoľvek podobné rekapitulačné články začnú pôsobiť naozaj oneskorene, rozhodla som sa zaspomínať na minulý rok a na pár pekných (aj nepekných, ale životne dôležitých) vecí, ktoré sa v ňom udiali. Nie je ich veľa, takže tento článok by mohol byť teoreticky kratší než väčšina mojich príspevkov, hlavne ak ho nebudem umelo naťahovať skladaním slov do viet, ktoré nikam nevedú a nemajú žiadnu pridanú hodnotu, len aby som z odseku, ktorý by mohol mať krásne tri riadky, urobila odsek o desiatich riadkoch, lebo to takto pôsob krajšie ako tie trojriadkové, ktoré môžu v čitateľovi vyvolať dojem, že im vlastne nemáte čo povedať.

(Hehe.)

Január


Február


Marec

Na Wattpade som začala zverejňovať druhý diel svojej série NemŕtviCena mágie.

To je všetko, pokračujte ďalej v skrolovaní.

Apríl


Máj – oficiálny začiatok roka 2021

Teraz to tu trochu pôsobí ako v New Moon, ale pravdou je, že prvých pár mesiacov roku 2021 vlastne ani nestojí za zmienku. Počas vrcholového lockdownu som sa dostala najďalej do niekoľko kilometrov vzdialeného Kauflandu, kam sme si so sestrou robievali každý víkend pešie výlety. Uplynulé mesiace sa tiež niesli v znamení stresu a nervov, pretože sestra predávala starý byt a kupovala nový.

Kto si tým prešiel, chápe. Vám ostatným len poviem, že vybavovanie hypotéky, podpisovanie zmlúv a prepis nehnuteľností na katastri je nechutne zdĺhavý byrokratický proces plný komplikácií, z ktorých by jeden dostal žalúdočné vredy. Až do poslednej chvíle, keď sa za bývalým majiteľom nášho nového domova definitívne zatvorili dvere, sme nespávali pokojne. (Ono nepomáha, keď si kúpite byt od zadlženého idiota, ktorý má navyše problémy s alkoholom.)

Posledný májový deň sme oficiálne odovzdali kľúče od sestrinho starého bytu s úžasným výhľadom zo sedemnásteho poschodia na celú Prahu a rozbehli druhú fázu sťahovacieho procesu – rekonštrukciu nového bytu. Ale to si rozoberieme postupne.

Máj so sebou priniesol aj prvé kultúrne momenty. S rodinou sme si vyskúšali dobrodružnú QR hru na tému Harryho Pottera. Aby sme sa dostali na miesto konania, museli sme absolvovať cestu autobusom, električkou, vlakom i loďou. A celý ten čas sme neopustili Prahu. Takto skrátka viedla najkratšia (štyridsaťminútová) cesta z Prahy 10 na Prahu 8. Pár hodín sme sa prechádzali po lesoch v Karlíne, hľadali QR kódy, plnili HP kvízy, až kým sme nedošli do cieľa, kde sme úspešne zachránili Hedvigu. Najväčšiu radosť z toho mali deti, ale aspoň sme sa konečne dostali na čerstvý vzduch.

Neskôr, keďže sa otvorili naše obľúbené zámky, sme si spravili výlet aj na zámok Loučeň, ktorý sa nachádza hodinu autom od Prahy. Súčasťou areálu je niekoľko kreatívnych labyrintov a jeden taký, v ktorom som sa úspešne stratila a musela som podvádzať, aby som unikla von.

Jún – opäť sa nič nedialo, ale…

Keďže náš nový domov bol v rekonštrukcii, museli sme sa dočasne ubytovať u brata. Rovno poviem, že sme tam jemu a ďalším trom členom jeho domácnosti zavadzali až do konca leta. Nie, nepozabíjali sme sa a ani sme spolu po tých šialených troch mesiacoch neprestali komunikovať. Tak či onak, všetci boli radi, keď sme napokon odišli.

No to by som predbiehala…

Júl – takto má vyzerať život!

S príchodom leta sa svet ako-tak, v rámci prijateľných obmedzení, vrátil do normálu. Oslávili sme to tým, že sme sa vybrali na náš dlho plánovaný roadtrip po českých hradoch (až na to, že namiesto auta sme používali vlaky a autobusy). Aby som bola presná, navštívili sme tri moravské hrady – Bouzov, ŠternberkPernštejn – s ubytovaním v Olomouci. Každý deň sme zasvätili inému hradu a výlet sme si maximálne užili. Viac som sa o našom zážitku rozpísala v troch článkoch zo série Putovanie po hradoch a zámkoch: moravská edícia, ktorú som odštartovala reportom o hrade Bouzov.

 

 

Júl sa, už tradične, niesol taktiež v znamení Festivalu fantazie, ktorý sme si opäť nemohli nechať ujsť, aj keď sme mu rovnako ako predminulý rok venovali len úbohé štyri dni. Vzhľadom na pretrvávajúce pandemické opatrenia mal znovu komornejšiu atmosféru. To nám však nezabránilo užiť si niekoľko skvelých prednášok, získať pár pamätihodných spomienok a zahrať si viacero úžasných hier. Viac sa dočítate v mojom reporte z Festivalu fantazie 2021.

August – návrat domov a trocha tatranských hôr

Na prelome júla a augusta sme sa dostali na tri týždne na Slovensko a v rámci toho sme strávili tri dni vo Vysokých Tatrách. Na prvý deň sme si zvolili za cieľ menej náročný vodopád Skok a vyšplhali sme sa aj k Plesu nad Skokom. Bola to moja prvá skúsenosť s ťahaním sa po reťaziach v Tatrách a náramne ma to bavilo (áno, áno, tie reťaze majú dokopy tak tri metre, no pre mňa to bol obrovský adrenalín a to mi nikto nevezme).

 Nasledujúci deň sme sa vybrali na poriadnu celodennú túru, ktorú sme o siedmej ráno začali pri železničnej stanici Popradské pleso a o štyri hodiny a desať minút neskôr som sa úspešne dotrmácala až na vrchol Kôprovského štítu, na krásnych 2 363 m. n. m., a teda na môj prvý tatranský štít. Všimli ste si, ako som plynulo prešla z množného čísla na jednotné? Nuž, nie je to moja egoistická potreba poukazovať na svoje výkony nad výkonmi ostatných. (Aj keď celý tento článok píšem aj preto, aby som egoisticky poukazovala na svoj úžasný výkon.)

Celú cestu zo stanice až po Vyšné Kôprovské sedlo bola naša túra prakticky dokonalá. Počasie ako z rozprávky, široko-ďaleko ani noha (väčšinu sme stretli cestou späť a vôbec som im nezávidela, čo ich ešte len čakalo, hlavne na tom slnku), dokonale stíhaný harmonogram aj s prestávkami pre naše od námahy zdochýnajúce duše a telá. Vyšné Kôprovské sedlo bol bod, v ktorom sa v roku 2019 skončila naša prvá (a zatiaľ jediná) spoločná túra s Neliss, keďže nás chytila hnusná búrka. Teraz môžem povedať, že nás našťastie chytila búrka, lebo vtedy by mi zvyšok trasy trval ďalších päť hodín a naspäť by po mňa musel prísť vrtuľník.

Kto pozná cestu na Kôprovský štít, vie, o čom hovorím. Kto nie, tak Kôprovský štít je veľký srandista. Pohľad zo sedla vo vás vyvolá dojem, že vidíte vrchol štítu, že je prakticky za rohom, stačí sa vyšplhať po tých prekliatych skalách tváriacich sa ako legitímna turistická trasa. Potom vyjdete hore… a zistíte, že vám ku skutočnému vrcholu chýba aspoň tretina toho, čo ste práve horko-ťažko zdolali zo sedla. A ten zvyšok pôsobí trochu ako… nuž, samovražda. Sestra so synovcom odmietli ísť ďalej. Lenže ja som sa na ten prekliaty štít šplhala už druhý raz! Tretíkrát sa tam vracať nebudem!

Tak som pokračovala. Po uzučkom chodníčku, kde na vás sprava i zľava zíza päťsto metrov prázdneho priestoru, aj hore po skalách, na ktoré sa nikto neunúval dať tie podporné reťaze. Podotýkam, že som turista-amatér, ktorý sa na hory dostane raz ročne, ak vôbec. Pre mňa to bolo hotové šialenstvo. No šliapala som ďalej, opakujúc si, že skúsim prejsť „ešte tento kúsok“ a potom sa vrátim. Nohy sa mi triasli, netušila som, kam stúpiť, aby sa mi nešmykla noha, či ktorá cesta bola tá najbezpečnejšia (podľa mňa žiadna), no nejako som sa vyškrabala aj po tých posledných vertikálnych skalách až hore.

 

Na tejto fotke ↑ vidíte časť cesty späť zo štítu na ten bezpečnejší bod, kde som nechala čakať svojich dvoch spoločníkov. Kým na mňa čakali, bavili sa na tom, ako všetci, čo sa vyšplhali za nami, nadávali, sotva si uvedomili, že tamto ešte nie je Kôprovský štít.

Po návrate do Prahy sme sa so sestrou zapojili do výzvy, ktorú usporiadala naša zdravotná poisťovňa a v rámci ktorej sme mali navštíviť aspoň desať miest na ich zozname. Odštartovali sme to peším výletom na zámok Ctěnice. Naša cesta viedla cez krásne holé polia, ktoré na vás opäť môžu pôsobiť dojmom, že sa už nenachádzajú v Prahe, ale pritom sme neopustili hranice mesta.

September – dozvuky leta a normálnych dní

Začiatkom septembra sme sa konečne odsťahovali do nového bytu, takže nasledujúce dva mesiace sa niesli v znamení neustáleho upratovania, umývania, prehrabávania sa krabicami, kupovania nábytku, vybaľovania krabíc, zúfalstva a frustrácie, lebo Ikea mala večne vypredané presne to, čo sme práve potrebovali, a tak podobne.

Aspoň jeden deň v týždni sme však venovali výletu na niektoré z miest na zozname našej poisťovne. Niežeby sme rátali s výhrou (nič sme nevyhrali), lenže bol to dobrý spôsob, ako zostať v pohybe. Navštívili sme zrúcaninu hradu u Kunratic, rozhľadňu Doubravka, Chvalský zámok, Prokopské údolí a prešli sme skrz Krčský les. Autobusom sme si spravili výlet na hrady Žebrák a Točník – na tom prvom sme si vyskúšali otváranie vyhliadkovej veže, keďže sme prišli ako prvé a pani, ktorá to má na starosti, si deň predtým zranila nohu. Za dobrý skutok sme dostali voľný vstup. Ako posledné sme – bez vody a bez jedla, lebo prečo nie – preliezli Břežanské údolí, z ktorého sme plynulo vstúpili do Královského údolí, a tým prekročili hranice Prahy a Stredočeského kraja.

Október – dráma, napätie, akcia

Október bol nečakane tým najdramatickejším a najakčnejším mesiacom minulého roka. Najprv sa 15. až 17. októbra 2021 konal druhý ročník Comic-Conu Pragueo ktorom som napísala obsiahly report, takže tu nebudem opakovať svoje zážitky (ale boli úžasné).

O skutočnú drámu sa však postarali dve veci. Po prvé, v Európe sa zhoršovala pandemická situácia. A po druhé, od 27.10. do 1.11. sme mali so sestrou absolvovať poznávací zájazd do Rumunska. Kúpili sme ho ešte vo februári 2020 b.c. a náš pôvodný termín bol stanovený na máj 2020. Keďže vtedy boli hranice prakticky zatvorené, za náhradný termín sme si zvolili október 2021. Pripadalo nám to ako dostatočne vzdialená budúcnosť, aby sa dovtedy svet vrátil do poriadku. Ha!

Ostávali nám dve možnosti – zrušiť výlet a prísť o veľkú finančnú čiastku alebo risknúť, že skončíme v karanténe v nejakom rumunskom hoteli, lebo pred cestou späť neprejdeme antigenovým testom a nevezmú nás do Čiech. Byť či nebyť? Kdeže! Ísť či neisť, to je tá otázka! Nakoniec sme sa rozhodli žiť na hrane a zariskovať. A dopadlo to úžasne! Určite v tom bolo abnormálne veľa stresu a úvah o tom, čo bude, keď sa stane/nestane toto a tamto, ale všetky naše zážitky tie negatívne časti hravo prekryli. Plánujem o tom napísať samostatný príspevok (hádam skôr než o rok), no nateraz to zhrniem takto:

Absolvovali sme dvakrát asi 17-hodinovú cestu autobusom. Navštívili sme ľadovcové jazero Bâlea vo výške 2 034 m. n. m. v pohorí Fagaraš, ku ktorému vedie Transfagarašská magistrála. Lanovkou sme sa vyviezli do výšky 2 206 m. n. m. na náhornú plošinu Babelepohorí Bucegi. Absolvovali sme prehliadku zámku Peleș a špeciálnu halloweensku prehliadku „drakulovského“ hradu Bran. A spoznali sme aj turisticky známe rumunské mestá BrašovSibiu.

 

Podobný výlet si určite zorganizujete aj sami, avšak my sme si to uľahčili tým, že sme tam šli s českou cestovkou CK Experitour (ktorá nie je sponzorom tohto príspevku). Ich sprievodca je jednoducho skvelý – kompetentný, informovaný a vždy nápomocný; dlhú cestu nám spríjemnil kvalitný autobus so sympatickými šoférmi; náš program nebol postavený na tom, aby sme videli všetko a vypľuli pri tom dušu – namiesto toho sme si miesta, ktoré sme navštívili, naozaj užívali; ubytovanie… mohlo byť lepšie, čo sa týka kvality kúpeľne, ale zato večere a raňajky excelovali a ani ja, človek vyberavý, som neostávala hladná. Plus, pri tom množstve medveďov v danej oblasti je fakt príjemnejšie priviesť sa autobusom až pred hotel, než vláčiť sa na vlastnú päsť vlakmi a inou verejnou dopravou.

 

November – návrat do kryospánku

Po príchode z Rumunska som bola týždeň na karanténnej dovolenke (ktorá už nebola vyžadovaná štátom, ibaže u nás v práci na to zabudli, takže… smola). Využila som ten čas na skladanie nábytku, ktorý nám doviezli len krátko pred výletom, na zútulňovanie svojej izby a sledovanie seriálu. Zvyšok mesiaca predstavoval návrat k bežnému obmedzenému životu v čase pandémie.

December – šťastných 30

December so sebou nepriniesol nič extravagantné. Prvú polovicu mesiaca som tŕpla, či pôjde všetko podľa plánu a my sa budeme môcť vrátiť na Slovensko. Druhú polku som si užívala doma naháňaním našich mačičiek a utekaním pred naším psíkom (to bol vtip, pred naším medveďom by ste neušli). Po dlhom čase boli u nás Vianoce skutočne biele a mrazivé a my sme sa otužovali prechádzkami so psom po okolitých „lesoch“. Ešte pred Vianocami ma čakal životný míľnik – tridsiatka. Neprekvapivo sa zo mňa z jedného dňa na druhý nestal rozumný zodpovedný dospelý.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára