Prišlo ďalšie leto, s ním 24. ročník Festivalu fantazie a s tým zasa môj v poradí už deviaty report! (Okej, fajn, sme už skoro v polovici leta, ale stále sa s reportom ozývam takmer o mesiac skôr ako minulý rok.) Dalo by sa povedať, že tento článok je tak nejako nadbytočný. Keďže mi tento rok okrem sestry robili spoločnosť najmä veľmi aktívne blogerky Neliss a Sue, obe už o našich spoločných zážitkoch (samozrejme) stihli informovať (tu a tu, ich články sú podstatne výstižnejšie a stručnejšie, no to určite nikoho neprekvapuje). Ale nakoľko je pre mňa tento blog akýmsi životne dôležitým trápnym verejným denníkom, nepreniesla by som sa cez to, ak by som tu nemala zaznamenané všetky svoje festivalové skúsenosti. Pustime sa teda do toho…
Pretože normálnosť je nudná
Rovnako ako minulý rok, aj tento som na FF-ku strávila sedem dní od pondelka do nedele (hoci v pondelok sme tam boli bez vstupu, lebo som škrečok a chcela som si ušetriť deň dovolenky). A rovnako ako minulý rok, ani tento nešla moja cesta do Chotěboře úplne hladko. Ale zatiaľ čo rok predtým sme iba nestihli pre práce na trati prestúpiť na ďalší vlak, tento som bola najprv nútená cestovať v tridsiatich stupňoch dve hodiny v starej rachotine pochádzajúcej z doby, kedy sa klíma volala otvorené okná, následne bol môj prípojný vlak pre nehodu na trati zrušený, takže som musela na dve zastávky prestúpiť na autobus a jednu zastávku pred cieľom zase prestúpiť na vlak. Ale aby to nebola taká nuda, najprv sme čakali v opustenom historickom vozni na mašinku, ktorá by nás do toho cieľa dovliekla. Napokon som dorazila s polhodinovým meškaním… a priamo do búrky.
Počas desaťminútovej cesty zo stanice na recepciu nám so Sue blesky strieľali nad hlavou a len tak-tak sme ušli dažďu. Vlastne to ani nebol dážď, bol to lejak, ktorý nás odrezal od sveta. Nemali sme šancu dostať sa do hotela Fantazie a ubytovať sa, ako to robievame normálne. Namiesto toho sme si počkali na okamih dažďa medzi dvoma lejakmi, aby sme si v inej budove odložili batožinu. Odtiaľ sme bežali do ďalšej budovy sadnúť si do baru. Odtiaľ sme utekali pred inú budovu do bufetu na večeru (a pretože bol bufet vonku a ja som bola oblečená do pražského tridsaťstupňového počasia, náramne som sa v tom daždi a v tej zime vyklepala). A odtiaľ sme zasa pobehli naspäť na recepciu a do kina. Vďaka filmu sme napokon zakončili večer pozitívne a ešte nám počas neho aj prestalo pršať. Pokiaľ ide o moje prvé dni na FF-ku, tento rozhodne vyhráva v rebríčku najmenšej všednosti.
Zasa raz sme si vybrali ubytovanie na lôžku, a tak som mala možnosť vyskúšať si už tretiu z troch ponúkaných sál s lôžkami (páčila sa mi menej ako tá minuloročná – bolo tam priveľa okien, jedno sa odmietalo zavrieť a hromadil sa tam hmyz, na druhej strane sme mali tolerantnejšiu spoločnosť). Ale aby ani náš proces ubytovania sa nebol nudný, ja som o polnoci po dotrepaní sa do hotela zistila, že mi dali ubytovenku mojej sestry, ktorá mala prísť o niekoľko dní neskôr (našťastie odo mňa nechceli, aby som sa vracala naspäť pätnásť minút a do kopca na recepciu), zatiaľ čo Neliss dostala chybnú ubytovenku a musela si miesto v našej sále vybojovať.
Kým v minulých rokoch sme najväčšie zápasy viedli o sprchy, na ktoré sme ustavične čakali v radoch, tento som osobne mala najväčší problém s nabíjaním telefónu. Je veľmi nepraktické mať v miestnosti pre dvanásť osôb dve predlžovačky pohodené na čejsi posteli, takže 90 % času sa k nim nedostanete. Neliss mala jednu z tých postelí, takže sa to ako-tak dalo, ale ani ona predsa nebude spať na predlžovačke. Kde sú tie staré dobré časy, kedy mi stačilo nabíjať telefón dvakrát do týždňa? O zábavu sa nám pri našom večerno-nočnom putovaní do hotela postarala tiež zmutovaná žaba žijúca v rybníku/jazierku/diere s vodou, okolo ktorej sme každý deň prechádzali (myslím to vážne – zvuky, ktoré tie stvory vydávali, boli ako zo zlého hororu). Inak bolo naše tohtoročné ubytovanie opäť fajn, ale predsa vás nebudem nudiť rozprávaním o tých normálnych veciach.
Pretože prednášky môžu byť zábavné
Ako sme pred časom spomínali v našom spoločnom článku s Neliss o (ne)výhodách česko-slovenských conov, na FF-ku máte počas desiatich dní jeho konania na výber vyše tisíc prednášok (prednáška = teoretické prednášky, workshopy, pohybové aktivity, párty, súťaže atď.) na 25 líniách. Počas siedmich dní sa mi podarilo navštíviť 34 prednášok na 10 rôznych líniách, čo je vzhľadom na ten celkový počet dosť smiešne číslo. Smutné je, že o veľa viac sa ich ani stihnúť nedá, ak chcete ísť občas do kina, ak sa chcete zahrať, zrelaxovať alebo ak sa už fakt nutne potrebujete najesť. FF-ko by sa pokojne mohlo premenovať na Festival želám-si-byť-na-viacerých-miestach-naraz fantazie.
Najpopulárnejšou líniou bol u mňa tento rok neprekvapivo ComicsCon. Ukázala som sa na ňom osemkrát (sedem, ak nerátam tých pár minút, ktoré sme strávili na párty v superhrdinskom doupěti, ale potom by už CC nebol na prvom mieste sám, heh). Na prednáške Nejhorší superhrdinské filmy sme sa čosi dozvedeli o filmoch, ktoré si určite nechceme pozrieť (hoci niekto by sa na nich isto rád pobavil). Našou must-see bola prednáška (Ne)povedené Avengers: Endgame, ktorá dopadla presne podľa očakávania – ľudia sa naťahovali o tom, či bolo Endgame geniálne alebo katastrofálne, zatiaľ čo my sme si naše názory šepkali medzi sebou. Výsledok je taký, že Endgame milujeme, aj keď má svoje nedostatky. Ako nečitateľky komiksov sme sa rady dozvedeli o rozdieloch medzi filmovými a komiksovými postavami z MCU a unudili sme sa na prednáške o vede v MCU, ktorá bola až príliš technická (a my priveľmi ospalé… #ZaVšetkoMôžeTeplo).
Mojou druhou najnavštevovanejšou líniou s počtom siedmich prednášok bol FutureCon & MaelströM, ktorý u mňa už pár rokov dominuje. Najlepšie boli prednášky Nevětší lhář – náš mozek (kde sme zistili, že to, čo si pamätáme, sa možno vôbec nestalo tak, ako si to pamätáme) a Strach lže a ty mu věríš (kde sme skúmali, kto všetko a ako využíva ľudský strach na dosiahnutie svojich cieľov). Poznámka bokom – tak ako sa v škole na hodinách väčšinou nájde niekto, kto má na všetko názor a potrebuje ho vyjadriť, jeden taký sa vždy objaví na prednáške na FF-ku. Päť prstov by mi nestačilo, aby som zrátala, koľkokrát som od prednášajúceho počula po poznámke z publika vyhlásiť „k tomu sa ešte dostanem neskôr“ či podobne.
Nesmierne populárny bol u mňa tento rok aj ThroneCon s piatimi prednáškami (ešte nikdy som tam toľkokrát nebola). Veľmi ma to neprekvapuje – trochu som to po tej, ehm, rozporuplnej ôsmej sérii Game of Thrones čakala (od prednášajúcich, že o tom budú hovoriť tak často, ale aj od seba, že si budem chcieť vypočuť ich názory). Nešli sme tam však iba preto, aby sme počúvali pindanie. Na prednáške Co sledovat po Hře o trůny sme dostali tipy na podobne ladené seriály (škoda, že nemám toľko času… a chuti… sledovať seriály v takom množstve ako kedysi). Na Jak to bude dál se Hrou o trůny sme sa dozvedeli čosi o budúcnosti ASOIAF (vedeli ste, že GRRM si vybral autora, ktorý zaňho sériu dopíše, ak to nebodaj nestihne sám?) i chystaných prequeloch. Na jednej strane sa na nich nesmierne teším, na druhej som voči nim skeptická, na tretej ma úprimne povedané serú, pretože by som skôr brala zopár sérií GoT navyše ako hocaké prequely či sequely. Cíti to niekto rovnako?
Tento rok u mňa nabral na popularite aj Brøadwaycon, taktiež so štyrmi prednáškami. Na Glee: největší (s)hity sme si zaspomínali na tie skvelé i mizerné Glee songy (šokuje ma, koľkí ľudia ten seriál neznášajú a kritizujú jeho verzie piesní, ale aj tak ho sledovali až do konca). Na prednáške Muzikály v ČR vs. ve světě sme počúvali o rozdieloch medzi českou a svetovou divadelnou scénou a prečo je tá česká na prd – niežeby som o nej mala prehľad, keď som videla až jeden český muzikál. V každom prípade nás kvalitne odradili od chcenia vidieť českú verziu muzikálu Wicked. No a rozhodne sme sa museli zastaviť na Glee party (kde všetci tí ľudia, ktorí neznášajú Glee piesne, prišli tancovať na Glee piesne). Pre nás to bolo maximálne odviazanie sa a s Neliss sme zo seba urobili bláznov, ale na FF-ku na tom nezáleží. Plus, kde inde by ste uvideli geniálne tancujúceho Iron Mana so Spider-manom? (Dotyčný Spider-man odo mňa skoro dostal lakťom do brucha, keď sa za mnou nečakane objavil – ešteže moje reflexy sú také mizerné).
Za zmienku určite stojí aj prednáška z WitcherConu o tom, Jak se překládal Zaklínač, kde nám pán, ktorý pracoval na českom preklade prvej počítačovej hry, povedal niečo zo zákulisia (s blížiacim sa seriálom existuje predpoklad, že sa v budúcnosti na tejto línii budem zastavovať častejšie). Veľmi ma prekvapilo, že sme sa iba raz dostavili na Fantasy & History (je to jedna z mojich obľúbenejších línií), kde sme si vypočuli čosi o grónskej mytológii (či skôr o Grónsku ako takom, keďže na tú mytologickú časť nevyšiel čas). A raz sme si zašli aj na MoveCon a málinko sa ponaťahovali na office jóge. Trochu som dúfala, že keď budeme na FF-ku do konca, podarí sa mi ísť aj na Avalcon, čo je literárna línia, kde často prednášajú i českí autori, ale nenašla som tam nič, čo by ma nalákalo.
Pretože aj dospelí sa radi hrajú
Nebolo by to FF-ko, ak by sme nestrávili niekoľko hodín hraním hier (aj keď by som ocenila, keby toho času bolo viac, pretože tých hier je tam príliš veľa… #Ain'tNobodyGotTimeForThat). Z konzolových hier sme neobjavovali nič nové – väčšinu nášho času zožrali hry Mortal Kombat a Injustice 2, kde sme si navzájom nakopávali zadky. Keďže nás bol (spočiatku) nepárny počet, skúsila som si príbehovú hru v Injustice 2 (ide o DC hru s Batmanom v hlavnej úlohe). Určite by ma to bavilo, ale niečo také musí mať človek doma a potrebuje na to dosť času. Úspešne som zmlátila Wonder Woman, lenže potom so mnou Superman vytrel podlahu, tak som to radšej vzdala. Venovali sme sa, samozrejme, aj stolným hrám. Vrátili sme sa k starej dobrej overenej Telepatii (každá dvojica sa snaží uhádnuť čo najviac rovnakých slov súvisiacich s prideleným slovom alebo obrázkom), pri ktorej sa Sue naučila, že väčšine ľudí napadajú oveľa primitívnejšie asociácie než jej. Jej betónovú džungľu ako asociáciu k New Yorku dlho nič neprekoná.
Nebolo by to však kvalitné FF-ko, ak by sme si nevyskúšali aj nové hry. Kočičí klub je roztomilá hra, kde sa každý snaží nakŕmiť svoje mačky a zabezpečiť im hračky a odevy – je rýchlo pochopiteľná a ľahká na hranie, ale pri záverečnom bodovaní sa môžete pri toľkých číslach a podmienkach trochu zapotiť. Ohromne sme sa zabavili pri hre Hrdinové bez záruky, kde sa všetci hráči spoločne proti plynúcemu času snažia pozbierať objekty v obchodnom centre a dostať sa z neho von – háčikom je to, že každý hráč má pridelený konkrétny pohyb a hráči by medzi sebou nemali komunikovať, čo vedie k dobrej zábave, ale tiež maximálnej frustrácii. Najviac sme si ale nepochybne užili hru Tipni si – hráči v nej tipujú číselné odpovede na otázky a následne môžu staviť buď na svoj tip, alebo na tip protihráča, ak sa im jeho odpoveď páči viac. Je to ľahké na pochopenie a nevyžaduje si to vedomosti (aj keď sú istou výhodou). Najväčším víťazom hry sa stala Neliss, ktorá v zúfalstve, že už nemá šancu vyhrať, stavila pri poslednej otázke všetky peniaze na svoju totálne vymyslenú odpoveď a napokon to vyhrala, pretože – hoci sa sekla o tisíce – stále bola so svojím tipom najbližšie k správnemu výsledku.
Pretože kino na Festivale fantazie je čosi viac
I tento rok bola ponuka premietaných filmov bohatá. Avšak v čase, keď sme tam boli my, dávali už len tri také, ktoré som naozaj chcela vidieť. Vlastne štyri, ale Captain Marvel som napokon vynechala, pretože ju budem musieť pozerať so sestrou (a nie som si istá, či sa mi bude páčiť natoľko, aby som mala chuť vidieť ju dvakrát). V závere som ale aj tak šla do kina štyrikrát (vplyvom vonkajšieho tlaku) a opäť to bol o čosi lepší zážitok, než ako keby som tie filmy sledovala v obyčajnom kine s bežnými smrteľníkmi – alebo nebodaj len doma na gauči.
Hneď v pondelok sme sa so Sue vybrali na Shazam! Na ten film som sa tešila, odkedy som videla prvý trailer a nesklamal ma. Zabavila som sa, páčila sa mi myšlienka o dôležitosti rodiny, ktorá sa za ním ukrývala, a v súčasnosti je to asi môj najobľúbenejší DC film (niežeby tam bolo príliš z čoho vyberať). Plus, Zachary Levi je proste kus! Druhým filmom na mojom zozname boli Muži v černém: Globální hrozba. Pôvodnú trilógiu zbožňujem, takže z pokračovania, ktoré nie je úplne pokračovaním, lebo namiesto Willa Smitha a Tommy Lee Jonesa obsadili Chrisa Hemswortha a Tessu Thompson (niežeby som sa zrovna na toto sťažovala – Thor rulez!), som tak nejako všeobecne nebola unesená. Výsledok je napokon takýto: Pobavilo ma to, aj keď bol ten príbeh predvídateľný, no hrať tam niekto iný, asi by som si to ani nepozrela. Plus, na čo to bolo dobré?
Najviac sme sa, pravdaže, tešili na premiérové premietanie filmu Spider-man: Daleko od domova. Trochu som sa obávala, že sa naňho nedostaneme, pretože lístky do kina predávajú tri dni dopredu a v mojej hlave to vychádzalo na pondelok, aj keď film išiel vo štvrtok. Našťastie ich teda predávali od utorka od rána, a nakoľko sme sa aj tak museli trepať na recepciu po vstupenky, vystáli sme si krátky rad a hneď sme mali lístky v rukách (áno, už o ôsmej ráno stáli ľudia v rade na lístky na Spideyho). Samotný film bol skvelý – možno som zaslepená marvelovskými ružovými okuliarmi, ale nesmierne som si ho užila a také detaily, ako sú predvídateľný dej či hlúpe rozhodnutia postáv, ma netrápia. Tom Holland je najlepší (s ľútosťou priznávam, že ho už mám radšej ako Tobeyho… ale len o trošku!), pri zábere na Prahu celé kino hromadne zavýskalo, film mal najlepšie cameo na svete a ten koniec ma zabil. Posledný deň na FF-ku som ešte musela ísť so sestrou do kina na film Predátor: Evoluce. Nie je to moja šálka kávy, ale bolo to dostatočne záživné a (prekvapivo) zábavné na to, aby som pritom nezaspala, hoci premietanie končilo pred polnocou.
Pretože Festival fantazie je čosi viac
Vyčerpala som všetky základné body, ku ktorým sa zvyknem v reporte vyjadrovať, takže nastal čas na nejaké bonusy. Nadšencov lepšej výživy isto poteší, že sa FF-ko zlepšuje vo svojom výbere jedál a do jedálnička zaradili v jednom z bufetov už aj šaláty. Ich toasty sú stále rovnako geniálne a hladom tam nikto neumrie. Opäť nechýbal ani stánok s palacinkami, dokonalá zmrzlina či kafekára – v ktorej si moja sestra aktívne objednala indickú kávu, pretože prečítala kardamon ako karamel (nie, nebola z tej chyby vôbec nadšená). Novinkou na FF-ku je používanie vratných plastových pohárov – ten môžete celý týždeň nosiť so sebou a potom si ho buď necháte, alebo ho vrátite a dostane naspäť zálohu. Tento rok chýbal tradičný CoFFplay – namiesto toho sa konala coplayerská akcia, ktorú sme nestihli, takže sme nevideli až tak veľa skvelých kostýmov. Nijako to však neznížilo moju túžbu po vlastnom super kostýme – len keby mi ho tak niekto vymyslel a vyrobil.
Festival fantazie 2019 bol iný ako všetky predchádzajúce ročníky a zároveň bol stále rovnako skvelý, rovnako známy a pohodový ako všetky predchádzajúce ročníky. Som neuveriteľne vďačná Neliss a Sue, že tam boli so mnou, pretože FF-ko má dvojnásobne väčšie čaro, ak ho strávite v spoločnosti úžasných ľudí, ktorí s vami zdieľajú vaše nadšenie a s ktorými môžete prediskutovať všetko, čo ste videli, počuli a zažili. Niektorí majú to šťastie, že si takých spoločníkov nájdu práve na FF-ku – ja som si tam tých svojich musela dotiahnuť, a teda vďaka patrí aj mne za moju trpezlivosť a neoblomnosť. Teším sa na naše ďalšie spoločne strávené FF-ká!
Návrat po roku do Chotěboře vo mne okamžite vyvolá dojem, že som nikdy neodišla, a to, čo sa dialo medzitým, bol iba extrémne dlhý sen. Kto si to nevyskúšal, ten to nepochopí a nedokáže si to zrejme ani predstaviť. Ale niečo na tom bude, keď sa tam stovky ľudí rok čo rok vracajú a plánujú sa tam vracať i naďalej, nie? Ja sa už neskutočne teším na svoj okrúhly desiaty ročník a budem vraždiť, ak sa čokoľvek pokúsi postaviť do cesty mne a môjmu jubileu… #Deadly Serious
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára