Moje neobľúbené knižné trópy

Pred časom som zverejnila článok o mojich obľúbených knižných trópoch, ktorých dobré spracovanie môže mať veľký vplyv na to, či sa mi kniha páči alebo nie. Dnes konečne prichádzam aj so zoznamom mojich neobľúbených knižných trópov naprieč rôznymi žánrami.

Nechcem sa rozpisovať o tom, ako ma nebavia nelogické detaily, nudné/otravné hrdinky, vzťahy bez chémie, stereotypní hrdinovia, rozťahané príbehy či nezmyselné zvraty a zápletky. Až na pár bodov som sa zamerala skôr na detaily, ktoré v knihách nevídam rada a ktoré sú podľa mňa okukané alebo doslova zbytočné. V niektorých – tých menej drastických – prípadoch uvádzam ako príklady aj svoje obľúbené knihy, takže to nutne neznamená, že by som všetko na tomto zozname zatracovala.

* * *

1. Hrdinovia-idioti a nezdravé vzťahy prezentované ako romantické

Motív nezdravého vzťahu hádam nepotrebuje predstavovať. Z nejakého dôvodu je ešte stále populárne mať v knihách hrdinu, ktorý sa k svojej nežnej polovičke správa ako k handre, a hrdinku, ktorá si to s čistým svedomím obhajuje ako prejav lásky – a končí to ideálne romantickou svadbou a tromi deťmi namiesto súdneho zákazu priblíženia.

Tento motív sa dá podložiť stovkami kníh (čo je hrozne smutné). Ja vypichnem napríklad Bully (kde hrdina roky šikanuje svoju milú, ale je to v pohode, lebo on na to mal pádny dôvod) či Paper Princess (kde hrdina tyranizuje svoju milú, ale je to v pohode, lebo on na to mal pádny dôvod). Iritujú ma však aj menej drastické príbehy, napríklad Ugly Love, ktorej hrdina sa síce javil ako dobrá, strýznená duša, ale v konečnom dôsledku hrdinku citovo týral nerozhodným správaním a tajomstvami. A fakt, že je hrdinka dosť silná, aby to uniesla so zdvihnutou hlavou a prebila sa cez jeho múry napriek tým psychickým kopancom, to naozaj neospravedlňuje.

2. Zmenil sa len kvôli nej

Keď už som začala takto romanticky, môžeme v tomto duchu aj pokračovať. Druhý na mojom zozname je tróp, ktorý som nazvala zmenil sa len kvôli nej. Je to pomerne rozšírený motív, ktorý sa vyskytuje v romantických dejových linkách v rôznych žánroch a autori ho používajú v rozličných stupňoch. Niekedy je to iba ten zadumaný osamelý hrdina, ktorý konečne otvoril svoje srdce a zrazu je z neho citový marshmallow. Inokedy je to však sukničkár so sklonmi k násiliu, ktorý vďaka nej našiel čaro monogamie a snaží sa nevyraziť zuby každému chlapovi, ktorému zabehne pohľad k jeho milej. Autori by sa mali naučiť, že existuje rozdiel medzi dospievaním či vývojom postavy a zbožným prianím.

Mojimi najobľúbenejšími príkladmi hlúpeho spracovania tohto motívu sú knihy The Mistake a The Score, ktoré predstavili dvoch veľkých sukničkárov, ktorí sa behom okamihu otočili o stoosemdesiat stupňov a stali sa na svojich drahých polovičkách maximálne závislí. Iróniou je, že za jedno z lepších spracovaní tohto motívu považujem knihu z tej istej série, The Deal, kde sa síce hrdina zmenil zo šľapky na verného priateľa, ale aspoň v tom bol nejaký vývoj.

3. Silná ženská hrdinka

Aby sme sa vyhli akýmkoľvek konfliktom, na úvod prichádzam z vyhlásením – zbožňujem silné ženské hrdinky. Zbožňujem hrdinky, ktoré nakopávajú zadky, majú zmysel pre humor, vedia sa odhodlane biť za správnu vec, sú sebavedomé a nedajú so sebou zametať. No taktiež mám rada hrdinky, ktoré vedia prejaviť emócie a riadia sa ženským inštinktom bez obáv, že ich niekto nazve zženštilými (Sme ženy! Ako môžeme nebyť zženštilé!), ktoré vedia uznať, keď na niečo nestačia a dať si pomôcť možno aj od toho hlúpeho chlapa, a ktoré sa neboja vlastnej ženskosti. Mám dojem, že v dnešnej dobe je čoraz častejšie správna silná ženská hrdinka chlap. Má tradične chlapské záľuby, reaguje ako chlap, vychádza dobre iba s chlapmi, všetky ženy sú podľa nej namyslené kravy, ktorým ide len o vzhľad a o získanie manžela, a má problém prijať, že niekto iný by niečo spravil lepšie než ona (nedajbože, aby to bol chlap).

Mám dojem, že tento tróp vznikol v reakcii na to, ako bývali ženy dlhodobo v literatúre zobrazované – ako slečny v núdzi, ktoré musel zachrániť silný chlap; ako matky, ktoré často zomreli hneď na začiatku, aby motivovali mužského hrdinu; ako sexy zlé čarodejnice, ktoré zvádzali mužských hrdinov z cesty; ako krásne dobré princezné, ktoré dostal hrdina na konci za odmenu za ženu. Nie, ani jeden z týchto archetypov ženských postáv sa mi nepáči a každý by mohol byť na takomto zozname. Vybrala som si „silnú ženskú hrdinku“, lebo je to krok správnym smerom. Stačí už len namiesto „silných“ hrdiniek viac písať „reálne“ hrdinky.

4. Úprimnosť sa preceňuje *

S motívom nedostatočnej úprimnosti vo vzťahu sa môžeme stretnúť v rôznych žánroch a asi aj v rôznych druhoch vzťahov, ale najčastejšie v tých romantických. Najčastejšie v preklade znamená, že sa tam s nimi stretávame pričasto. Niektorí autori namiesto snahy o vymyslenie skutočného konfliktu siahnu po nedorozumení, ktoré vyplynie z neschopnosti postáv porozprávať sa o svojich problémoch. Pretože je úplne normálne, aby hrdinka vykričala svojmu milému jeho zločiny a on ju potom nechal utiecť úplne zdeptaný, že jej to nestihol vysvetliť. Veď načo by šiel za ňou. Veď načo by si dali čas a porozprávali sa o tom.

Nesmierne ma tento motív pobavil (v preklade naštval) v knihe Sacked – spoiler: hrdinka sa namiesto toho, aby sa miláčikovi priznala, že pomáhala bratovi s testami na škole, rozhodla zlomiť mu srdce, lebo ako by to pre všetko na svete mohol pochopiť?! Z použitia tohto motívu je vinná aj moja obľúbená kniha The Deal, kde sa hrdinka opäť v dramatickom závere rozchádza s milým namiesto toho, aby sa s ním porozprávala a povedala mu, že ju vydiera jeho otec. To znie logicky!

* Autor citátu: Neliss

5. Originálne mená, originálna terminológia

Do tejto kategórie som zaradila dva samostatné, ale spolu súvisiace motívy. Na jednej strane je tu originálna terminológia, s ktorou sa stretávame vo fantastike odohrávajúcej sa v iných svetoch. Nekritizujem autorov, že sa snažia prísť s niečím novým, no ak si vaša terminológia žiada, aby sa čitateľ neustále vracal k slovníku pojmov, niečo asi nefunguje správne. Napríklad pred vydaním série Age of X publikovala autorka na blogu niekoľko článkov vysvetľujúcich terminológiu a svet. Ja som si ich prečítala a možno aj preto som sa v príbehu nestrácala. Autor však nemôže čakať, že si čitateľ naštuduje články na jeho blogu, aby pochopil knihu. Naslouchač je zas plný pojmov, ktoré majú pôvod v rumunčine – neviem ako vy ostatní, ale mne ten jazyk nič nehovorí a často pre mňa bolo nemožné zapamätať si tie termíny. A to nehovorím o druhom pokračovaní, kde sa v slovníčku pojmov nachádzali iba nové výrazy a ja som si pritom sotva pamätala tie z prvej časti.

Potom sú tu originálne mená a názvy, ktoré tiež vedia vo fantasy narobiť šarapatu. Autori v snahe o jedinečnosť vytvárajú mená, ktoré nikto nevie vysloviť bez návodu alebo naopak komplikujú obyčajné mená. Ako príklad by som uviedla Throne of Glass. Napadli mi aspoň štyri možnosti, ako sa dá vysloviť Celeana, než som čírou náhodou našla na nete autorkinu tabuľku výslovnosti. A prečo sa, dopekla, slovo „wyrd“ vyslovuje ako „word“?!

6. Prezývky

V porovnaní s inými motívmi je toto taký slabý odvar. Ako štipnutie komára počas krásneho letného poobedia – neskazí vám to deň, ale na okamih vás to vie naštvať. Nemám problém s prezývkami ako takými, ale iritujú ma hlúpe prezývky. Mojimi najobľúbenejšími sú doposiaľ Pigeon z Beautiful Disaster (dokonca ešte aj táto prezývka mala prezývku – Pidge – a možno milujem rozprávku Lady a Tramp, ktorá autorku inšpirovala, ale aj tak je to hlúpe) a ešte lepšia bola prezývka „My little grasshopper“ z Playing for Keeps. Mohlo by to byť teoreticky „rozkošné“, keby tie prezývky autorky nepoužívali nonstop, akoby hrdinky nemali mená. Budem však pokrytec, pretože v takej Night Huntress sérii mi vôbec neprekážalo, že ju jej hrdina oslovoval „kitten“ – ale ona sa aspoň volala Cat!

Na druhej strane, niekedy sa k postave hodí, aby dávala každému mená, niekedy to vyjadruje vzťah medzi dvoma postavami, či už pozitívny alebo negatívny. A kto by hlboko neprežíval okamih, keď postava, ktorá celý čas oslovovala inú postavu zásadne iba prezývkou, použije v dramatickej situácii jej pravé meno?

7. Mocný, premocný, všemocný

Určite sa zhodneme, že hlavný hrdina by mal byť v istom ohľade tou najmocnejšou postavou príbehu. Či už je najmúdrejší, najsilnejší, najzručnejší, najskúsenejší alebo hocaké iné naj, od hrdinu sa očakáva veľkoleposť, ktorá mu pomôže poraziť nepriateľa. Problém je v tom, že niektorí autori chcú, aby ich hrdina hrdinoval tak hrdinsky, že to trochu preženú.

Opäť existujú rôzne varianty všemocného hrdinu. Na jednej strane je protagonista, ktorý všetko vie alebo si zistí, všetko ovláda alebo sa rýchlo naučí, so všetkým má skúsenosti a ostatné postavy sú vlastne jeho roztlieskavačky. Tak na mňa, hlavne v posledných dieloch, pôsobila Anita Blake (a to som prečítala len deväť častí z dvadsiatich ôsmich). Potom tu máme hrdinu, ktorý bol ešte včera obyčajnejší než neuvarené cestoviny, ale potom dostal lekciu od svojho učiteľa a o tri dni neskôr je lepší ako on. Ako hrdinka prvej knihy Chicagoland Vampires, ktorá sa počas jedinej časti zmení z človeka na jedného z najlepších upírskych bojovníkov. No a moje obľúbené je, keď hrdina získava stále viac a viac schopností s každým ďalším dielom, ako to je v prípade všetkých sérii zo sveta Night Huntress – niektoré tie postavy sú už také mocné, že by mali byť schopné zničiť svet na Thanosa (stále mám slabosť pre NH sériu aj pre Night Rebel sériu, ale tento ich aspekt ma fakt nebaví). Zaradila by som sem aj Sydney z Bloodlines, ktorá síce strávila nejaký čas učením sa kúziel, ale na konci jej vlastne stačilo vidieť niekoho iného vykonať to-ktoré kúzlo a na prvý pokus ho zvládla aj ona.

8. Hlúpy cliffhanger

Názov tohto bodu je trochu zavádzajúci. Iste ste si pomysleli, že označujem všetky neuzavreté konce za hlúpe. A svojím spôsobom je to pravda – veď nech sa prihlási ten, kto je nadšený z okamihu, keď dôjde na koniec skvelej knihy, len aby zistil, že mu tam niekto zabudol pripísať ďalších pár strán. Alebo pár kapitol. Podľa mňa však existujú aj zaujímavé cliffhangery, ktoré vás síce rozhodia, ale zároveň nadchnú pre pokračovanie. Za hlúpe cliffhangery považujem tie, ktorých jedinou úlohou je uistiť sa, že si čitatelia naozaj kúpia aj pokračovanie.

Jedinečnou ukážkou takéhoto hlúpeho cliffhangeru je Paper Princess. V tej knihe sa celý čas nič nedialo, prakticky to nemalo dej, a potom sa to skončilo uprostred dramatickej scény, ktorá prišla odnikiaľ. Pokračovanie som nečítala, ale nahliadla som doň a vysvetlenie sa nachádza prakticky hneď na začiatku. Lenže keby z toho autorky urobili zápletku do druhého pokračovania a nerozbehli túto drámu už na konci jednotky, ľudia by určite neboli takí neuveriteľne hŕ do čítania druhého dielu.

9. Šikana

Motív šikany sa, samozrejme, dá spracovať zaujímavým a rozumným spôsobom, ale o tých sa v tomto bode nebudeme rozprávať. Mne ide o príbehy, v ktorých je šikana použitá: po a – ako romantický nástroj a po b – ako ospravedlnenie niečích činov.

Úprimne od srdca sa mi hnusí, že sa zo šikany stal motív v romantickej literatúre. Ide ruka v ruke s nezdravými vzťahmi, takže ma neprekvapuje, že niekto, kto považuje písanie o týchto vzťahoch za super romantické, vníma ako romantické aj to, keď hlavný hrdina svoju milú šikanuje. Skvelým príkladom je v tomto prípade už zmienená kniha s poetickým názvom Bully. V knihe Heartless tiež dochádza k očividnej šikane zo strany hrdinu, ktorého sa jeho milá vo viacerých okamihoch vyslovene bojí, ale to je v pohode, lebo on z toho potom vyrastie – a mal na to pádny dôvod!

V tom druhom prípade sa motív šikany vyskytuje v rozličných žánroch, teda aj vo fantasy, a súvisí (zväčša) so zápornými postavami, ktorých tyranské správanie by mal ospravedlniť fakt, že oni sami boli v detstve týraní/šikanovaní. Dovolím si zmieniť mnohými milovaného Severusa Snapa. Je mi jedno, ako veľmi miloval Lily, ako hrozne mu James ubližoval alebo aký mal tragický osud – nič z toho mu nedalo právo šikanovať malého osirelého chlapca, ktorý mu nijako neublížil. A čo úbohý Neville?

“I don’t like bullies, no matter how rotten their childhood.”
Drink, slay, love

10. Instantná láska

A môj zoznam zakončí stará dobrá instantná láska, ktorú iste netreba nikomu predstavovať. Každý romantický príbeh musí nejako začať. Raz sa dvaja zblížia vďaka niečomu, čo majú spoločné. Inokedy začínajú ako protivníci, ktorí si k sebe nájdu spoločnú cestu. Niekedy medzi nimi vznikne instantná príťažlivosť, ktorú sa buď snažia z rôznych dôvodov potlačiť alebo sa ňou nechajú unášať. A potom je tu situácia, keď sa na seba dvaja pozrú a o pár dní neskôr si vyznávajú lásku a bezmedznú oddanosť. Nie som odporcom teórie lásky na prvý pohľad, ale pokiaľ sa autor neunúva dať svojim čerstvo zaláskovaným postavám medzi stranami sexu pár okamihov na konverzáciu, budem predpokladať, že po skončení knihy trvalo maximálne (a to som ešte štedrá) rok, kým sa tí dvaja rozišli.

Na konkrétne príklady sa v tomto prípade ani nezmôžem. Určite ich poznáte viac než dosť.

* * *

Toto bol môj výber motívov, ktoré mi v literatúre lezú najviac na nervy – teda aspoň prvých desať, ktoré mi prišli na um (po menšej konzultácii s Neliss). Podobných negatívnych motívov by mi napadlo i viac, ale tým, ako málo čítam, sa s nimi častejšie stretávam vo filmoch či v seriáloch, takže by nebolo fér hovoriť o nich v súvislosti s knihami (aj silné ženské hrdinky mi častejšie lezú na nervy na televíznych obrazovkách, ale neodolala som).

Aké sú vaše neobľúbené motívy v knihách? Máte odlišný názor na mnou vybrané motívy? Budem vďačná za každý váš komentár!