PS: Poradie dôvodov je čisto náhodné.
1. Píšem to, čo si chcem prečítať
V súčasnosti je ťažké prísť s originálnym nápadom. Vy si síce po mesiacoch či rokoch snaženia poviete: „Som presvedčený, že táto šialenosť nikdy nikomu nenapadla.“ Lenže potom to dáte niekomu prečítať a on vyhlási: „Toto mi pripomína knihu/seriál/film/komiks/historku, ktorú sme si rozprávali na tábore pri ohni…“ Nie, písať originálne je skoro nemožné. No i obohrané témy a motívy sa dajú spracovať jedinečne alebo aspoň zaujímavo. Avšak kým čitateľ musí hľadať, či niekto tú-onú vec napísal lepšie, autor si povie: „Kašlem na to! Napíšem si to sám podľa seba a všetci z toho padnú na zadok!“ Väčšinou nepadnú, ale vy aspoň píšete to, čo vás baví a presne tak, ako vás to baví.
2. Úplná kontrola nad osudmi postáv
Určite som už spomínala, že pre mňa bola podnetom pre písanie svojho príbehu nespokojnosť s osudom postáv v mojom obľúbenom seriáli. Iste poznáte tú frustráciu, keď sa s vašimi miláčikmi dejú veci, ktoré sú nepríjemné, hnusné, nelogické, s ktorými nesúhlasíte a nechápete, prečo tvorcom nenapadlo to, čo vám, lebo váš nápad je o toľko lepší než ten ich! Teda, aspoň dúfam, že v tom nie som sama. V každom prípade, písanie mi dáva možnosť urobiť presne to – pripraviť mojim postavám taký osud, s ktorým budem v prvom rade spokojná ja sama.
3. Rozvíjanie fantázie
Písanie je kreatívny proces. Musíte mať fantáziu, aby ste opísali to, čo sa ukrýva vo vašej hlave – obzvlášť ak sú to veci, ktoré sa nenachádzajú v realite či ktoré majú v realite inú podobu a vy ju musíte čitateľovi vybiť z hlavy, aby mohol prijať to, čo ste vymysleli. Pravdaže, dôležitá je v tomto prípade aj slovná zásoba a štýl vyjadrovania. No na začiatku toho všetkého je práve ťažké mentálne cvičenie, kedy váš mozog lieta vo fantázialande a vytvára z kadejakých podnetov zmysluplný uveriteľný príbeh. A keď sa do toho naozaj ponoríte, napadnú vám veci, ktoré v normálnom živote napadajú len bláznom.
4. Zlepšovanie jazykových schopností
Ak poviem, že moja gramatika bola sprvu mizerná, bude to podceňovanie situácie. Mala som síce celý život na vysvedčeniach jednotky zo slovenčiny (a 100% výsledok na deviatackom monitore!), ale dnes nerozumiem, ako sa mi to darilo. S každým rokom písania (začala som približne v štrnástich) som totiž vo svojej gramatike a štylistike nachádzala viac a viac chýb a mala som nutkavú potrebu odnaučiť sa ich, aby boli moje texty lepšie. Vďaka písaniu som na sebe zlepšila to, čo sa očividne žiadna z mojich škôl zlepšiť nesnažila (mala som blbú gramatiku a jednotky zároveň!). Toto učenie, samozrejme, pokračuje dodnes. Zrejme navždy mi budú vzdelanejší ľudia posielať naspäť zoznamy chýb, ktoré stále opakujem.
5. Učenie sa o nových veciach
Každý autor aspoň raz (ale minimálne stokrát) počul frázu: „Píš o tom, čo poznáš.“ Jasné, je to myslené zoširoka, napríklad: „Nepíš príbeh odohrávajúci sa v Amerike, keď si nikdy nevystrčil nos zo Slovenska.“ Pf! Ak môžem písať o zabíjaní démonov a upíroch sajúcich krv (ak vám to nedošlo, ani jedno z toho som zatiaľ nerobila), tak môžem písať o hlúpej Amerike! Na to predsa máme Google! Neviem ako iní autori, no ja nie som nekonečnou studňou vedomostí a skúseností. Pokiaľ chcem vedieť, ako smrdí rozkladajúce sa telo či aké sú fyzické rozdiely medzi leopardom a jaguárom, musím si ich nájsť. Nie sú to veci, ktoré by ma normálne zaujímali, ibaže teraz o nich viem viac než kedysi. Iste, niektorí autori zájdu tak ďaleko, že idú na lekcie karate alebo šermu, aby ich verne zachytili vo svojom texte, ale zase odtiaľ-potiaľ. Nemôžem len tak meniť svoju zbabelú, hanblivú povahu!
6. Zabávanie ostatných
Písanie pre seba je fajn, no keď dokážete svojím textom pobaviť aj niekoho ďalšieho, je to skvelý pocit. Moju fanúšikovskú základňu tvoria moje tri kamarátky, ktoré – napriek tomu, že príbeh stále prepisujem a nie som schopná doručiť im po toľkých rokoch solídny koniec – sú ochotné prečítať všetko, čo zo mňa vypadne. Za to im veľmi ďakujem. Aj za ich povzbudzovanie a pozitívne komentáre a že občas mi napíšu aj to, čo sa im nepáčilo a ja sa usmievam, i keď v duchu plačem (#kidding #maybe). Nedávno som však zverejnila svoj príbeh na Wattpade a hoci sa na mňa nezosunula lavína nadšenia (ale ani kritiky), dostala som pár milých správ a hneď som zo všetkej tej námahy, ktorú do toho vkladám, mala lepší pocit.
7. Prežívanie nových životov
Rovnako ako čítanie, aj písanie vám dáva možnosť „zažiť“ veci, ktoré sa vám v reálnom živote nestali a v niektorých prípadoch ani nestanú (a niekedy ste za to azda i radi). Vo vašej hlave cestujete na nové miesta, stretávate nových ľudí, nachádzate si priateľov aj fiktívne lásky. Nepriateľom síce nakopávate zadky iba prostredníctvom klávesnice, ale občas je to adrenalínový zážitok, keď sa snažíte zvoliť správny fiktívny kop. Koho zaujíma, že podľa odborníka by niečo podobné nebolo fyzicky možné. Taký detail! Pri čítaní to však za vás odpracuje niekto iný a vy sa len veziete na vlne čejsi predstavivosti. Pri písaní si ten život musíte naozaj vybojovať, a keď sa úspešne dostanete na koniec, je to o to sladší pocit.
8. Únik z reality
Realita niekedy fakt stojí za prd. Nielenže sa okolo nás dejú veľké veci, ktoré stoja totálne za prd, ale aj v osobnom živote malého človiečika sa veci často zvrtnú… a stoja za prd. Tak ako je pre niekoho čítanie kníh dokonalým únikom pred týmito realitnými prdmi, tak je pre mňa únikom (okrem čítania aj) písanie. Je príjemné ponoriť sa do života niekoho iného a čeliť s ním jeho problémom namiesto svojich. A čo je na tom najlepšie, pokiaľ vám vášho hrdinu bude naozaj ľúto, môžete aspoň jemu dať nejakú nádej, keď už ju nikto nedáva vám v tej hnusnej zaprdenej realite.
9. Skladanie puzzle
Veľa mojich kamarátov-autorov sa smeje na tom (alebo čuduje tomu), aká som puntičkárska pri tvorbe osnovy k svojím textom. Od mojich počiatkov až doteraz som vyskúšala rôzne metódy, lenže dnes by som nezosmolila ani kapitolu bez toho, aby som mala pripravenú osnovu celého príbehu s všemožnými detailmi o tom, čo si ktorá postava kde uvedomí a kam toto uvedomenie povedie (či aké počasie bude v ten-ktorý deň). Moja osnova však nie je návodom na použitie, pri ktorom sa nedá vynechať žiadny krok alebo zmeniť postup. Často počas písania improvizujem a niekedy vložím do textu zdanlivo nezmyselné prvky, ktoré na konci zapadnú do zvyšku textu ako kúsky puzzle. Ten pocit spokojnosti a kompletnosti je jednou z mojich najväčších odmien.
10. Boxovací mech
Písanie sa niekedy dá považovať aj za formu terapie. Naštval vás niekto v reálnom svete? Vložte ho do textu a pošlite naňho svorku vlkolakov, ktorí ho roztrhajú na kusy! Okej, to som doposiaľ nespravila, ale rada do príbehu zahŕňam svoje názory a komentáre, ktoré by som možno inak nevyjadrila. Veď keď to hovorí postava v príbehu, je to len postoj fiktívnej osoby, nie? (Niežeby sa dnes neanalyzovali všetky slová autorov s úmyslom nájsť v nich skrytú propagandu nacizmu… a podobne). Častejšie však rada pretransformujem svoje aktuálne pocity do scény, ktorá s realitou nemá nič spoločné. Ako keď som po dopozeraní finále Game of Thrones vsunula svoju nespokojnosť do scény, v ktorej hlavá hrdina odhalila čiesi tajomstvo a vôbec z toho nebola ohromená. Vidíte? Žiadny súvis, ale ako terapia to fungovalo.
Blahoželám každému, kto sa úspešne dopracoval k záveru tohto článku a ďakujem vám za pozornosť. Pokiaľ ste zvedaví na výsledok mojej pisateľskej činnosti, môžete sa pozrieť na môj Wattpad, kde som nedávno zverejnila poslednú kapitolu svojho príbehu Kliatba večnosti.
Patríte aj vy medzi vášnivých pisateľov? Neváhajte sa so mnou v komentároch podeliť o to, čo vás najviac baví na písaní.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára