(Ne)výhody dlhých knižných sérií (s Michelle)

S Michelle (zdravím!) sa ako čitateľky skôr dopĺňame, ako naplno zhodujeme (a napriek tomu si neskáčeme do vlasov, pretože takto fungujú zdravé medziľudské vzťahy). Napríklad inak vnímame dlhé série – zatiaľ čo ja rýchlo strácam trpezlivosť s pribúdajúcimi dielmi a vyhľadávam skôr samostatné knihy a dilógie, maximálne trilógie, Michelle dokáže oceniť a dočítať aj oveľa (oveľa) rozsiahlejšie série. Zároveň je nám však obom jasné, že otázka dĺžky sérií nie je jednoznačná a, ako to už býva, všetko má svoje výhody i nevýhody – a práve o tom bude dnešný článok.

logo (c) Michelle

– Zožerú čitateľovi roky života.

Série väčšinou vychádzajú priebežne, popritom, ako ich autori píšu. Keď sa teda začítate do nejakej šesťdielnej série, ktorej prvý diel vyšiel pred mesiacom, veľmi pravdepodobne vás čaká viac ako šesť rokov vyčkávania na nové časti a koniec. Môžete byť radi, ak viete vopred, že tá kniha bude mať x dielov, lebo väčšinu času to zistíte až po prečítaní prvého. A čo keď je tých pripravovaných dielov desať? Niekomu takáto predstava nemusí pripadať desivá (*hlási sa*), ale ja mám radšej, keď je koniec v dohľade.

+ Čitateľ má možnosť stráviť roky so svojimi obľúbenými postavami.

Postavy môžeme s čistým svedomím označiť za významnú súčasť každého príbehu (okej, tak väčšiny). Prežívame s nimi ich dobrodružstvá, lásky, rozchody, straty, bolesti i radosti. Tie dobré postavy často vnímame ako fiktívnych kamarátov, na ktorých nám od srdca záleží. Aj pre mňa sú postavy dôležité. A čím viac času s nimi strávime, tým je to puto silnejšie. V dlhých sériách ich máme pre seba nielen v jednej či troch knihách, ale v piatich, desiatich a pokojne viacerých! Desať kníh môže znamenať desať rokov fiktívneho priateľstva, ktoré je ťažké zahodiť za hlavu. Alebo to môže znamenať, že nám časom začne daná postava liezť na nervy a naše knižné priateľstvo sa rozpadne – ak však nie, určite to má svoje čaro. Nuž, s postavami je to asi ako s ľuďmi – aj tí vás dokážu nemilo prekvapiť a váš vzťah sa môže rozpadnúť (#filozofujeme).

– Niekedy prestanú vychádzať uprostred.

Ešte horšie ako samotné čakanie je, keď sa konca ani nedočkáte. Možno niečo zlyhá u autora, možno sa vydavateľstvu neoplatí vydávať ďalšie diely – a vy máte skrátka smolu. To je, žiaľ, pravda. Takých príkladov bude isto viac, no mne napadá séria Cal Leandros (čítala som len prvú časť, avšak moja sestra je fanúšik), ktorej nikdy nebol vydaný posledný diel a nikto netuší prečo. To rozhodne naštve. 

Pre tých, ktorí nečítajú v pôvodnom jazyku, môže podobný problém predstavovať tiež nedoprekladaná séria. Ide síce o pochopiteľný krok, ale nadšeného čitateľa nepoteší. Opäť smutná pravda. Na druhej strane, niekedy sa ľudia nedočkajú ani druhej časti trilógie, takže v tomto by som videla omnoho komplexnejší problém.

+ Jednotlivé diely série môžu byť kratšie.

Nie je to pravidlo, ale mnoho dlhých sérií funguje na princípe viacerých kratších častí namiesto pár dlhých tehál, ktorými by ste niekomu rozbili hlavu. Takú knihu zhltnete na jedno či dve posedenia bez toho, aby ste mali dojem, že ste jej nevenovali pozornosť. Napriek kratšiemu formátu potom dokážu mnohí autori z celkového príbehu série vytvoriť detailné a zamotané dielo.

S týmto sa osobne nestretávam tak často, moje rozčítané série sa väčšinou skladajú z čoraz dlhších jednotlivých dielov. No áno, veľa fantasy sérií sa snaží byť epickejších než svet a to sa očividne dá dosiahnuť len na 600+ stranách. Povedala by som, že dnes je trendom písať dlhé knihy už od prvej časti.

Samozrejme, keď sa autorovi darí písať kvalitné, kratšie, prípadne sčasti uzavreté diely, má to svoje výhody. Presne. Asi som pri tomto bode myslela hlavne na série napríklad z mestskej fantasy. Tie sa často skladajú aj z desiatich či pätnástich kníh, ktoré mávajú viac-menej rovnakú dĺžku, napr. série od Ilony Andrews, Patricie Briggs, Simona R. Greena alebo prípadne české Kladivo na čaroděje.

– Kvalita má pri dlhých sériách tendenciu klesať.

Poznáte to – prvý diel je skvelý! A ostatné... už nie. Napríklad pri trilógiách je známy syndróm druhého výplňového dielu, tak prečo v takých prípadoch nenapísať iba dve knihy? Pri dlhších sériách to niekedy ide z kopca pomaly, ale isto. Možno sa autori začnú zbytočne rozpisovať, možno veľmi „profesionálne“ uprostred zmenia cieľovku (čau, Maasová) či žáner z mestskej fantasy na erotickú fantasy (čau, Hamiltonová), možno im dôjdu normálne nápady, možno ich to prestane baviť a písať ich nútia iba zmluvy s vydavateľstvom alebo skutočnosť, že sa tie knihy napriek všetkému naďalej predávajú. Možno niečo začne ako priemerná séria vhodná maximálne ako guilty pleasure (Škola noci či Upírske denníky) a postupom dielov sa z nej stane taká hlúposť, že sa zíde jedine na kúrenie. Nebezpečenstiev je mnoho!

No majte na pamäti, že vás nik nenúti čítať ďalej, pokiaľ vás séria nebaví. Nemusíte zabíjať čas s pokračovaniami, ak viete, že ich budete nenávidieť, len preto, lebo niekto čaká na vašu hejterskú recenziu. S tým samozrejme úplne súhlasím, lenže je škoda, keď to musí človek s nejakou sériou pre úpadok kvality vzdať namiesto toho, aby sa dočkal uspokojivého záveru.

+ Možnosť hlbšieho rozvoja postáv.

Čím viac strán, tým väčší priestor pre rozvoj postáv. Opäť nejde o zákon, aj fakt dlhé knihy môžu mať ploché/nerozvinuté postavy (možno úmyselne, možno z neskúsenosti autora). V tom lepšom prípade znamená viac strán viac príležitostí vykresliť hrdinov do detailov. Šikovný autor dokáže bezpochyby na menšom počte strán vytvoriť rovnako prepracované komplexné postavy – je však fakt, že pracuje s obmedzeným priestorom, čo sa môže prejaviť napríklad menej rozvinutými vedľajšími postavami. Knižné série majú práve k dispozícii veeeľa strán a taktiež prinášajú v jednotlivých dieloch rôznorodé zápletky, ktoré uvrhnú postavy do úplne nových situácií, na ktorých môžu autori ukázať celú škálu ich skúseností i názorov, môžu rozvíjať ich minulosť a učiť ich nové veci. V dlhších sériách je jednoducho na všetko viac času.

– Kým séria dovychádza, čitateľovi sa môže zmeniť vkus.

Ďalšie riziko je, že aj keď si dlhá séria zachová kvalitu od začiatku do konca, čitateľovi sa v priebehu toho nekonečného procesu vychádzania môžu úplne zmeniť preferencie. A potom má dilemu, či v čítaní pokračovať alebo nie... Ak niečo vychádza desať rokov, tak sa to určite môže stať. Nemám však rada, ak niekto používa svoju zmenu vkusu ako legitímny dôvod na kritizovanie. Keď mňa hocičo prestane baviť, či už je to knižná séria alebo seriál, prestanem sa tým zaoberať a nejdem na internet kaziť radosť iným fanúšikom (ale to je asi problém patriaci do iného súdka). Chápem, že niektorí ľudia majú napriek všetkému potrebu dôjsť na koniec príbehu, ibaže naskytá sa tu otázka: Vážne vám to stojí za to, ak to pre vás bude utrpenie?

+ Familiárnosť príbehu.

Návrat k x-tému dielu knižnej série je ako stretnutie so starými známymi. Viete o nich všetko dôležité a pýtate sa už iba na to, čo sa v ich živote zmenilo. Pri ďalších knižných pokračovaniach sa nemusíte oboznamovať so svetom či jeho pravidlami ani so vzťahmi a postavami. Môžete sa sústrediť na novú zápletku, príbeh, zvraty a nové informácie. Určite máš v mnohom pravdu, akurát ja si napríklad obsah prečítaných kníh vôbec nepamätám a pred každým novým dielom si musím hľadať zhrnutie... Vtedy je to skôr frustrujúce než familiárne. Samozrejme, ide o veľmi subjektívny a riešiteľný problém.

– Bývajú umelo predlžované.

Posledný problém s dlhými sériami je, že nie všetky by mali byť dlhé. Občas si príbeh, postavy či svet skrátka nevyžaduje toľko dielov či spin-offov, koľko ich vyjde, lebo séria dobre zarába (syndróm dojnej kravy je reálnym problémom sérií) a autor v procese nadobudol pocit, že všetkých zaujíma každé slovo z jeho klávesnice (i keď niektorých fanúšikov očividne fakt zaujíma každé slovo z jeho klávesnice)... Pričom vám sa páčili tie premyslené, vyvážené knihy normálnej dĺžky, ktorými začínal.

+ Nekonečný priestor pre autora rozvíjať jeho vesmír.

Ak má autor nápady, ak mu ich fanúšikovia žerú a ak mu to vydavateľ dovolí, vďaka knižnej sérii môže okrem postáv rozvíjať i svoj svet. A čo je najlepšie, môže ho rozvíjať postupne. Aj keby pri plánovaní prvej časti vymyslel komplexnú históriu, originálnu hierarchiu magických bytostí a neviem čo všetko, nemusí týmito informáciami zahltiť čitateľa v prvej knihe. Môže ich dávkovať postupne, keď na to nastane vhodný okamih a zároveň vytvoriť niečo celistvé, detailné a zaujímavé. K tomuto nemám čo dodať, dlhšie série sú rozhodne ideálna pôda na pozvoľné predstavenie komplexného sveta.

***

To je od nás všetko! Ako vždy ďakujem za prečítanie všetkým, ktorí to dotiahli až dokonca, a Michelle za skvelú spoluprácu (aj nabudúce a s veľkým potešením!).

Budeme rady, keď nám prezradíte, ako dlhé série vnímate vy a koľko dielov je pre vás ideálny počet – ako som už naznačila v úvode, správna odpoveď neexistuje a nás by zaujímali tie vaše.

Neliss & Michelle