The Bookland: Madeleine L´Engle

Struny času v origináli vyšli prvýkrát už v roku 1962 a, citujem anotáciu, "Madeleine L'Engle stvorila sériou Struny času klasiku detskej sci-fi literatúry, ktorá ovplyvnila tvorbu spisovateľov posledných päťdesiatich rokov". Čo som teda od knihy očakávala? Chytľavosť, nadčasovosť a vyrazený dych. Podarilo sa? Čiastočne.

Murryovci sú taká obyčajná rodinka. Poznáte to - otec rodiny je svetoznámy fyzik, ktorý jedného dňa proste zmizol za záhadných okolností; matka varí popri chemických pokusoch; Meg je inteligentná tínedžerka, ktorá má problémy s autoritami a vôbec nezapadá; jej mladší brat Charles Wallace je na svoj vek neprirodzene nadaný... A všetko sa stane ešte čudnejším, keď Charles Wallace predstaví Meg (a Calvinovi, chalanovi z jej školy, ktorého ~~náhodou~~ naberú po ceste) svoje najnovšie kamarátky, teda tri nebeské bytosti. Tie deťom prezradia, že môžu zachrániť pána Murryho, ale musia sa preto vydať na neuveriteľnú cestu časopriestorom a poraziť stelesnené zlo. Žiaden problém.

Struny času sú ten druh literatúry pre deti, ktorý v sebe skrýva niečo väčšie, ako len obyčajné dobrodružstvo. Kniha priam šíri lásku, dobro, bojuje za individualitu a upozorňuje na to, že rovnakosť a rovnosť si nemôžeme zamieňať. Jej posolstvo je skutočne nadčasové.

Nemožno jej uprieť ani chytľavosť. Poznáte také klasiky, kde musíte vetu čítať trikrát a na každej strane sa stratíte aspoň v jednom opise? No, tak toto presne nie je ten prípad. Neviem, či je to tým, že je kniha určená mladšiemu publiku alebo tak autorka skrátka píše, ale Struny času vám ubehnú jedna radosť. Sú totiž napísané príjemne jednoduchým štýlom a bez zbytočných omáčok. Každé slovo a každá veta má svoje miesto a účel.

"Forma je daná, ale sonet musíš napísať sám. Čo v ňom povieš, je úplne na tebe."

To by sme teda mali... No stačí to na to, aby vám kniha vyrazila dych a uchvátila vás? ~~A stačilo by to na to, aby sme ju v roku 2018 takto odhodlane čítali, keby Disney nenatočil film a to nové vydanie nebolo taaaké pekné?~~ Samozrejme, že nie, ešte je tu predsa otázka deja a postáv.

Kniha je pomerne krátka a zrejme nikoho neprekvapí, že samotný príbeh je priamočiary. Vyskytne sa v ňom pár zaujímavých miest ďaleko od našej planéty a menšie komplikácie, celkovo však nič príliš dramatické.

Väčšmi než na akciu či napätie sa podľa mňa Struny času sústreďujú na Meginu osobnú cestu a vývoj. Čo je fajn, ibaže sa zároveň musím posťažovať, že napríklad vývoj jej vzťahov s ostatnými pôsobil neprirodzene a unáhlene. Napríklad Calvin - beriem, že sa s ním mali stretnúť a spoločne sa vydať na dobrodružnú okružnú jazdu po vesmíre, ale aby si už o pár strán podporujúco zvierali dlane a správali sa ako najkamoši? Hmm. Celkovo mi v spracovaní postáv chýbala trochu väčšia hĺbka, realistickosť a asi aj pár strán navyše.

Bez ohľadu na to, aký mala táto kniha význam a dopad v čase jej publikácie, zásadnou otázkou pre dnešného čitateľa je, či ju chce čítať tu a teraz. Najvhodnejšia odpoveď podľa mňa znie "prečo nie?". Podstrčte knihu mladším rodinným príslušníkom či známym - je to fajn príbeh, ktorý ich zľahka oboznámi so sci-fi, príjemne sa číta a nesie v sebe optimistické posolstvo. Alebo knihu pokojne vezmite do rúk aj vy, ak vás láka. Možno nenadchne, ale určite ani neurazí. A ktovie, trebárs si ju zamilujete. Len pre istotu neočakávajte priveľa. Odo mňa Struny času získavajú 3,5*.