Minirecenzie: Zn. Fantasy s premrhaným potenciálom

Lisa Lueddecke: The Forest of Ghost and Bones

Beáta žije v malom meste obklopenom tajomným lesom a zámkom plným mŕtvol. Už ako dieťa zistí, že ju otrávený dážď, ktorý na zámok padá, nedokáže zabiť, a o niekoľko rokov neskôr stretne chalana, ktorý pozná jej tajomstvo. Spoločne sa rozhodnú postaviť zlu zo zámku. Do cesty sa im pritom pripletie ešte druhá rozprávačka Liljana – čarodejnica na úteku z vlastnej domoviny, kde všetkých mágov prenasledujú a vraždia. Liljana po ničom netúži viac, ako po pokojnom živote v bezpečí, kde by nemusela skrývať svoju mágiu. Bez váhania teda prisľúbi čudnému magickému tvorovi, že mu výmenou za presun do magickej krajiny doručí neznámu dievčinu Beátu.

Samozrejme, dopadne to trochu inak, ale keby som pridala ešte pár viet, zhrnula by som úplne celý dej. Trvá totiž dvesto strán, kým sa vyjasní, o čo komu ide, a mnoho ďalších strán, kým sa všetko vyrieši. No nie je to preto, že by bola zápletka komplexná či zamotaná alebo pre množstvo prekvapivých zvratov. Kdeže. Príbeh je maximálne jednoduchý, priamočiary a k tomu zúfalo pomalý. Nehovoriac o nedramatickom rozuzlení. Knihu pritom nezachraňujú ani postavy či už vzťahy. The Forest of Ghost and Bones sa navyše snaží budiť dojem atmosferickej, lyricko-poetickej chuťovky. Ibaže v skutočnosti štýl písania nie je práve výnimočný, autorka akurát často a detailne nezáživným spôsobom opisuje okolie. Celkovo ide o priemerné dielo, ktoré svojím spracovaním zadupáva potenciál prítomných lákavých prvkov. 3*.

Namina Forna: The Gilded Ones (#1)

Deka žije v dedine ovládanej náboženstvom, ktoré ženy považuje výlučne za pomocníčky mužov a podrobuje ich obradu čistoty – čistota znamená, že dievčaťu tečie červená, nie zlatá, krv. Dekin život nie je jednoduchý už preto, že po matke zdedila tmavú pleť a nemôže sa dočkať, kedy všetkým dokáže svoju čistotu. V deň obradu však na dedinu zaútočia nebezpečné tvory deathshrieks a Deke nielenže tečie zlatá krv – ona navyše dokáže hlasom ovládať deathshrieks. Takú neprirodzenú potvoru treba jednoznačne zabiť, ibaže to sa napriek kreativite miestnych vodcov a kňazov akosi nedarí. Po x-tej dočasnej smrti prichádza Deku zachrániť tajomná žena, ktorá ju naverbuje do cisárovej armády žien so zlatou krvou a nadprirodzenými schopnosťami. Zvyšok je celkom klasika: Deka trénuje, učí sa akceptovať samu seba a, samozrejme, zisťuje, že nič nie je tak ako si myslela.

Manipulácia, skazená spoločnosť, neohrozená banda drsných bojovníčok, protagonistka tmavšej pleti i problémy s diskrimináciou na základe pohlavia a/alebo pleti sa dokopy zasluhujú o vďačný námet. Ten je doplnený o inšpiráciu africkými kultúrami. Samotný príbeh je však jednoduchý, skrátka ďalšia obmena známeho vzorca, a dej plynie vyslovene pomaly. Kombinácia nezaujímavého štýlu písania, nezapamätateľných postáv, nevierohodnej romantiky a predovšetkým nedostatku deja tak v konečnom dôsledku vytvára vyslovene priemernú young adultku. 3,5*.

Akemi Dawn Bowman: The Infinity Courts (#1)

Nami je obyčajná tínedžerka, ktorá sa pred párty so spolužiakmi zastaví na pumpe – a tam ju zastrelia. Keď sa preberie v posmrtnom živote, rýchlo zistí, že tam veci nie sú ako majú byť. Celý priestor si totiž podmanila umelá inteligencia Ophelia. Ophelia na Zemi slúži ľuďom a po smrti z nich robí svojich otrokov. Nami našťastie zachráni skupinka ľudí – či skôr ľudských vedomí -, ktorí Ophelii a ostatným robotom nepodľahli. No hoci im je Nami vďačná, nesúhlasí s ich plánom vyhladiť Opheliu a celý jej druh. Vlastne by sa dalo povedať, že má Nami vždy na všetko svoj názor a je skalopevne presvedčená o jeho neomylnosti. Vôbec jej pritom neprekáža, že o svete, v ktorom sa ocitla, dokopy nič nevie alebo že ostatných poháňajú vpred stáročia utrpenia a teda neocenia jej múdre rady.

Na jednej strane sú všemožné strety názorov, morálne dilemy a filozofické konverzácie a úvahy o povahe ľudstva v podstate srdcom príbehu – a to má potenciál. Na druhej strane sa o to často Nami zasluhuje veľmi iritujúcim spôsobom. Samotný námet je zase celkom zaujímavý a neopozeraný – akurát sa čitateľ nesmie príliš zamýšľať nad tým, ako takéto usporiadanie vlastne vzniklo. Na 500 stranách by som čakala viac podrobností z fungovania sveta a menej opisov okolia. Navyše zvyšok knihy za podnetnými myšlienkami vyslovene zaostáva. Nič sa nedeje a čo sa týka pokusu o enemies-to-lovers romantiku, vôbec som to autorke neuverila. Celé vyznenie vylepšil akurát záverečný zvrat. Celkovo by som povedala, že ide o zaujímavý literárny experiment v rámci YA a úzkej skupinke čitateľov asi sadne, ale pre mňa je kniha nešikovne spracovaná a nudná. 2,5*.

Ava Reid: The Wolf and the Woodsman

The Wolf and the Woodsman čitateľov pozýva do sveta, ktorý spája dejiny a existujúce kultúry a mýty s prvkami fantastiky. Autorka sa inšpirovala predovšetkým maďarskou mytológiou, no občas do toho zapletie i Fínsko. Okrem mytologických bohov a tvorov využila tiež existujúce mená a slová z maďarčiny a fínčiny. V texte možno rozpoznať klasický konflikt kresťanstvo verzus pohanstvo, osudy Židovských komunít a hádam aj národ Sámov. Kniha sa teda venuje témam ako multikulturalizmus, vzťah väčšiny a menšiny v jednom štáte, diskriminácia, náboženská (ne)tolerancia až fanatizmus... Autorka šla v týchto zmienených témach a konfliktoch hlbšie ako zvyčajne a v konečnom dôsledku vytvorila celkom podnetné dielo. Napriek tomu jeho zvyšné aspekty vnímam skôr ako priemerné.

Kniha nie je práve najakčnejšia a niektoré zvraty i komplikácie sú lenivo vyvolané typickou nepremýšľajúcou hlavnou hrdinkou. Na druhej strane musím uznať, že aspoň príbeh nebol celkom priamočiary. Romantiku tu možno označiť za enemies-to-lovers, predsa len sa tu zbližujú zástupcovia dvoch znepriatelených kultúr. Ich chémiu som však akosi necítila. Zároveň dielo netreba vnímať ako vyslovene romantické čítanie. Vedľajšie postavy a hlavný zloduch majú pomerne málo priestoru, čo je celkom škoda, keďže magické pozadie zloducha znelo zaujímavo. Celkovo by som povedala, že mágia a prelínanie rôznych magických systémov boli fascinujúce, lenže fungovali skôr ako sprievodný jav popri politických konfliktoch. Aby som to zhrnula, ide o svojské, v istom zmysle dosť inteligentné, ibaže nie bezchybné čítanie. Za mňa mu predovšetkým chýbala tá pomyselná iskra, ktorá by ma motivovala čítať ďalej.

Čo sa týka vekových obmedzení, pár ľudí knihu stihlo označuje za YA, ale hrdinka nie je tínedžerka, nájde sa tu grafické násilie a celkovo tento titul s klasickým YA nemá nič spoločné. 3,5*.

obálky z goodreads.com