Predstavujem: Moje javisko Svet (Andrea Coddington)

 O čo ide?

Ešte v novembri vyšla vo vydavateľstve Ikar biografia Dalmy Špitzerovej z pera Andrey Coddington s názvom Moje javisko Svet a podtitulom Príbeh herečky židovského pôvodu. Keď som začala o publikácii zisťovať viac, zaujala ma natoľko, že som si ju vypýtala na recenziu (týmto pekne ďakujem vydavateľstvu Ikar) a teraz ju chcem predstaviť vám. Začneme už tradične anotáciou:

"Herečka židovského pôvodu Dalma Špitzerová bola do posledného dychu dáma. Prežila vojnu, pracovný tábor v Novákoch aj režim, ktorý jej bránil v realizácii. Nič ju však nezlomilo. Nikdy sa nesťažovala, silná vôľa a obdivuhodná trúfalosť ju posúvali vpred. Život si režírovala ako divadelné predstavenie, lebo sen stať sa hereckou hviezdou sa jej nenaplnil podľa predstáv. Verila, že ju v mnohých situáciách zachránila krása, a ak jej nesadli kulisy či vedľajšie postavy, dotvorila si ich. Dalmina výpoveď je plná detailov o živote na hrane, všadeprítomnej smrti, o láske, nádeji a pravde, ktorá sa môže ľahko prekrútiť." (obálka a anotácia z bux.sk)

Čo ďalšie by ste možno chceli vedieť?

-> Ak náhodou neviete, o kom táto kniha vlastne je (ako ja, ehm), zoznámte sa: Dalma Špitzerová, rodená Holanová, sa narodila v roku 1925 a pre svoj židovský pôvod prežila počas druhej svetovej naozaj ťažké časy, od úteku do Maďarska v mladom veku, cez deportáciu do zberného tábora v Novákoch, až po účasť v SNP. Po vojne si splnila sen a stala sa divadelnou herečkou, vydala sa za spisovateľa a novinára Juraja Špitzera, hrávala v kabarete Tatra revue, pracovala v Slovenskej televízii ako asistentka réžie... A popritom všetkom bola naďalej obmedzovaná svojím pôvodom a režimom. Po revolúcii si založila súkromné herecké štúdio, kde herectvo vyučovala. V roku 2016 získala štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o demokraciu a ochranu ľudských práv a slobôd. Dalma zomrela 21. januára 2021 v spánku v úctyhodnom veku 95 rokov.

-> Dalmin životný príbeh sa podujala napísať Andrea Coddington, spisovateľka a novinárka, ktorá má na konte viacero kníh – ak správne počítam, toto je jedenásta. Andrea pritom píše ženské romány, v jednej knihe sa inšpirovala dokonca vlastným životným príbehom a skúsenosti má tiež s inými biografiami (Jozefa Bednárika a Dominiky Cibulkovej).

-> Andrea tvrdí, že nad Dalminým príbehom uvažovala už dlhšie, no trvalo jej, kým sa Dalmu odhodlala osloviť. Keď to napokon urobila (vraj to bol prvý prípad, keď musela ísť vyslovene ona za príbehom), Dalma ju najprv odmietla, ale neskôr zmenila názor a napokon strávili prácou na knihe niekoľko mesiacov tesne pred Dalminou smrťou.

-> Autorka pritom zdôrazňuje, že bola Dalma vždy skutočnou dámou a že by v súvislosti s ňou napriek vysokému veku nikdy nepoužila slová ako „starenka“ alebo „babka“. Dalma mala očividne do poslednej chvíle skvelú kondíciu a jasnú myseľ. Okrem toho autorka prezradila, že bola Dalma typ človeka, pri ktorom ste si nikdy nemohli byť istí, či práve žartuje a tiež, že nikdy neprijímala komplimenty a radšej všetko zľahčovala.

-> Toto, koniec koncov, veľmi dobre vyznie aj v samotnej knihe, keďže sa v nej strieda rozprávanie Dalmy v prvej osobe s krátkymi pasážami z procesu tvorby knihy, kde sa Dalma rozpráva s Andreou. O knihe sa viac rozpíšem zajtra v recenzii, no už teraz vás môžem ubezpečiť, že naozaj spĺňa, čo sľubuje.

„Predsa len, posledná otázka. Je to tak, že časom bolo všetko ľahšie a zabudli ste?“

„Vôbec. Časom sa len naučíš žiť s nepredstaviteľnou bolesťou.“ (s. 244)

Kam ďalej? 

-> Pridajte si knihu na Goodreads.
-> Zamierte na bux.sk pre viac informácií či ukážku.
-> Vypočujte si krátky rozhovor s autorkou v podcaste Knižný kompas.
-> Prečítajte stručnú verziu Dalminho životného príbehu tu alebo tu.
(Práve zo stránok vydavateľstva, podcastu a zmienených stránok som čerpala informácie do tohto článku.)