Ja viem, ja viem. Festival fantázie 2021 sa konal začiatkom leta a teraz je koniec septembra. Deti sa už vrátili do školy a ja obťažujem internet reportom z niečoho, čo sa dialo pred skoro tromi mesiacmi? Nuž, môžeme sa tváriť, že v skutočnosti ide o začiatok môjho veľkého ohliadnutia sa za letom, ktoré bude pokračovať článkami o troch slávnych českých hradoch, ktoré som tento rok navštívila. Tak teda vitajte, posaďte sa a preneste sa spolu so mnou v duchu do 8. až 11. júla 2021.
Kto nežije v jaskyni, vie, že ani tento rok nebola epidemiologická situácia omnoho lepšia ako minulý rok, a tak sa 26. ročník chotěbořského Festivalu fantázie opäť konal v zmenšenej, máličko stiesnenej podobe v rámci hotela Fantázie a jeho bezprostredného okolia. Pred rokom bolo naše rozhodnutie ísť na FFko spontánne a na poslednú chvíľu (okrem túžby konečne zažiť niečo normálne ma tiež hnevala predstava, že by som prerušila svoju desaťročnú šnúru navštevovania FFka), preto sme ho navštívili iba (aspoň) počas prvého víkendu. Tento rok sme plánovali dlhšiu návštevu… ktorú sme si hneď rozmysleli… a potom sme si ju zase rozmysleli… takže sme šli opäť len na víkend, avšak tentoraz na ten posledný.
Pretože nám do toho vstúpili komplikácie súvisiace so sťahovaním sa do nového bytu, prvý večer som tam bola celkom sama, čo pre mňa bola obrovská premiéra. Začalo to celkom nádejne – až na to, že som vinou meškajúceho vlaku nestihla autobus a musela som hodinu čakať na nasledujúci spoj v nejakom zapadnutom mestečku. Hneď som si dala na privítanie obľúbené toasty a užila si aspoň dve prednášky.
V tom čase však vládli v Čechách nepríjemné búrky a my sme boli opäť ubytované v trošku vzdialenejšej základnej škole, preto som sa rozhodla vyhľadať posteľ o čosi skôr. A vtedy nastala kríza. V dôsledku opráv, ktoré v Chotěboři prebiehajú, vymenili minuloročný vchod do školy za nejaký iný, ktorý som ani za nič v tej tme nedokázala nájsť. Lebo pouličné svetlá sa očividne preceňujú. Okrem toho na mňa začalo ešte aj pršať, blížila sa ďalšia búrka, bola mi zima, jedenásť hodín večer a ja som netušila, ako sa dostať do tej prekliatej budovy. Prvýkrát som asi bola skutočne blízko k panickému záchvatu. Nakoniec som trafila do správnej temnej uličky a našla ten utajovaný vchod, takže som nemusela spať na ulici.
Ako minulý rok, aj tento bola denná ponuka línií chudobnejšia oproti tomu, čo bývalo na FFku zvykom. Lenže mne to neprekážalo, lebo počas posledného víkendu bola k dispozícii väčšina našich obľúbených línií, vďaka čomu sme mali o program dokonale postarané. V rámci FutureConu ma zaujala napríklad prednáška Tarot po vědecku, ktorá sa (prekvapivo) venovala vzniku a „mágii“ tarotových kariet, a na prednáške Jak se jídlo vyrábí sme sa (opäť prekvapivo) dozvedeli zopár možno nie až takých všeobecne známych faktov o jedle. Teda, aspoň pre mňa neboli známe, ale začínam si zvykať, že veľa vecí, ktoré sú pre mňa novinkou, väčšina ľudí na FFku dávno vie.
Na línii Fantasy&History sme už skoro tradične navštívili prednášku o českej fantasy, no tento rok sme sa dozvedeli viac aj o (na môj vkus pomerne bizarnej) čínskej fantasy, ktorá ma rozhodne presvedčila, že by som si chcela prečítať takú právu čínsku fantastiku. Nemáte niekto nejaké odporúčanie? Fascinujúca bola aj prednáška Ženy starověkého Egypta o egyptských kráľovnách a vodkyniach, ktoré boli na svoju dobu nesmierne kick-ass. Hneď by som si o nich naštudovala niečo viac.
Po dlhom čase som sa konečne mohla zúčastniť aj literárnej línie Avalcon (ktorý býva vždy na konci FFka a my tam väčšinou nie sme do konca). V rámci neho sme navštívili dve zábavné prednášky týkajúce sa young adult kníh a dokonca sa tam tentoraz YA nehejtilo, čo na FFku nebýva zvykom. No za to zrejme môže fakt, že ich prednášala česká bookstagrammerka a nie nejaký zatrpknutý, literatúru pre dievčatá (ale nie iba pre ne) neznášajúci starý chlap. Prednáška Neobvyklá monstra a strašidla ma zasa naučila dve veci – že indická a japonská mytológia je plná fakt extrémne šialených oblúd a že ak ste na verejnej alebo školskej toalete a minie sa vám toaletný papier, zaklope vám na dvere Aka Manto, ponúkne vám papier a potom vás zabije bez ohľadu na to, či si ho vezmete alebo nie. Nebolo to príjemné, keď mi pár minút po skončení prednášky na toalete chýbal papier, heh.
Ani tento rok nebolo súčasťou FFka kino (dokonca ani vonkajšie premietanie), takže zvyšok nášho voľného času medzi prednáškami vypĺňali (okrem jedla) už len stolné hry. Čo rozhodne nebolo žiadna tragédia, pretože stolné hry maximálne zbožňujem. Opäť sme si zahrali Kingdomino, čo je vlastné také domino, pri ktorom skladáte kráľovstvo a snažíte sa získať čo najviac bodov. Jeho rozšírenejšiu verziu, Queendomino, tam tento rok nepriniesli, ale ja ju mám na svojom zozname hier, ktoré si musím kúpiť. Vyskúšali sme si však inú variantu, Dragomino, čo je taká milá detskejšia verzia, pri ktorej namiesto bodov získavate drakov. Neskôr sme ju kúpili synovcovi k narodeninám a medzi deťmi veľmi uspela.
Po dlhom čase sme si opäť zahrali Carcassonne, dokonca jubilejnú edíciu pri príležitosti dvadsiateho výročia – no pretože sme lenivé študovať nové pravidlá, hrali sme to len v základnej verzii. Chvíľu sme trávili čas pri Railroad Ink, čo je veľmi zaujímavá hra pre dvoch, kde musíte nakresliť svoju vlastnú (a ideálne čo najdlhšiu) železničnú trať a diaľnicu. Otestovali sme aj dve verzie kartovej hry Similo, ktorá je síce od dvoch hráčov, ale lepšie sa asi hrá vo viacerých. Napríklad vo verzii o zvieratkách vytiahne jeden hráč kartu nejakého zvieratka a ostatní musia uhádnuť na základe nápovedy, o aké zvieratko ide. Keďže sme so sestrou každá uvažovali inak, veľmi nám to hádanie nešlo, heh. Jedným z mojich tohtoročných favoritov je hra Triolet, čo je vlastne také Kris Kros, akurát namiesto písmen spájate čísla, pričom nesmiete presiahnuť určitú hodnotu. Na to, aká som v matike lemravá, som častejšie vyhrávala!
Tohtoročný festival sme si opäť nemohli užiť na plno so všetkým, čo k nemu kedysi patrilo, lenže aj tak to boli príjemné tri dni, počas ktorých som sa ani chvíľu nenudila. A predovšetkým som si opäť po dvoch rokoch mohla vychutnať tú najlepšiu zmrzlinu na svete! No a keď už sme nemohli navštíviť reálnu Sokolovnu, videli sme aspoň tú postavenú z lega – a z pohľadu na ňu a na všetky tie detaily ma zachvátila hrozná nostalgia. Možno naivne dúfam, že budúci rok to bude konečne ako za starých čias, ale aj keby nie, nech to je aspoň takéto, pretože bez Festivalu fantázie by leto nebolo letom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára