Benátky a Benátska lagúna za 7 hodín

Obvykle, keď sa človek vyberie na výlet do mesta, akým sú Benátky, vezme si na to aspoň pár dní, možno víkend, aby si ten zážitok naplno vychutnal. Nuž, ja som nešla na výlet, ale na dovolenku k moru. A pretože ležať osem dní na pláži či pri bazéne je skrátka veľa, vybrali sme sa jeden deň na návštevu dve a pol hodiny vzdialených Benátok.

A mali sme na to iba sedem hodín.

Námestie svätého Marka, Benátky

Vráťme sa však o deň dopredu. So sestrou sme sa rozhodli zaskočiť si do Benátok, lenže keď som tak pozerala na fotografie na internete, hlúpo som si povedala, že to mesto nevyzerá až tak ohromujúco, aby som v ňom chcela stráviť šesť hodín (mínus hodina plavby tam a späť k autobusu). Preto sme si okrem autobusových lístkov do Benátok prikúpili aj 24-hodinový lístok, vďaka ktorému môžete využívať lodnú dopravu v rámci Benátok i po okolitých ostrovoch, ktoré tvoria Benátsku lagúnu – minimálne sa dostanete na tie najznámejšie. Vtipné je, že sme si v agentúre, ktorá nám predala lístky z Bibione do Benátok, najprv kúpili len cestu tam a späť a potom sme sa trápne vracali s prosbou o rozšírený lístok. On totiž samotný 24-hodinový lístok na benátsku lodnú dopravu stojí 20 € na osobu a s tým kombinovaným lístkom nás to vyšlo len na 6 €. Aby som to skrátila – rozhodli sme sa Benátky iba prebehnúť a potom odplávať na dve zaujímavé ostrovy.

Nemôžem povedať, že by som to ľutovala. No po svojej skúsenosti musím priznať, že by som rada mala na celé Benátky omnoho viac času.

Presuňme sa do dňa nášho výletu.

Pred desiatou hodinou rannou nás autobus vyhodil na stanici v meste Punta Sabbioni, čo je posledné mesto na pevnine, odkiaľ sa do Benátok musíte doplaviť. Podľa plánu agentúry sme mali nasadnúť na loď, ktorá odchádzala presne o desiatej. Akurát že agentúra neráta s davmi ľudí, ktorí sa chystajú do Benátok z rovnakej stanice. Našťastie sme boli ukrátení len o pol hodiny, pretože sme sa zmestili už na druhú loď. Cestou tam sme si vychutnávali výhľady na okolité ostrovy – najznámejší z nich bude asi Lido. Na stanici San Marco - San Zaccaria v Benátkach sme sa ocitli krátko po jedenástej.

Na lodi smerujúcej z Punta Sabbioni do Benátok

A preteky sa mohli začať.

Podľa Google máp mala naša cesta z juhu na sever, kde sme plánovali naskočiť na ďalšiu loď, trvať asi 20 minút. Samozrejme nie v prípade, že sa všade zastavujete a všetko fotíte. A keď sa pravdepodobne raz za život ocitnete v Benátkach, chcete sa všade zastaviť a všetko pofotiť. No a to nehovorím o tých obrovských davoch ľudí, ktoré sa hromadia na tých základných miestach, ktoré chcete navštíviť aj vy, aby ste mali dôkaz, že ste v tej Venezii skutočne boli.

V konečnom dôsledku sme strávili priamo v Benátkach približne hodinu a štyridsať minút.

Viete, koľko času sme strávili na lodiach cestovaním z ostrova na ostrov? Dve hodiny.

Menšia odbočka – namiesto lístkov na dopravu sme si mohli zabezpečiť celkový výlet do Benátok a po okolitých ostrovoch aj so sprievodcom. V Bibione, ktoré patrí medzi časté dovolenkové destinácie v severnom Taliansku pre Čechov a Slovákov, zoženiete aj poznávací zájazd s českým sprievodcom. Určite by to bolo menej stresujúce a nemuseli by sme tak dbať na to, aby sme všade prišli načas. No pravdou je, že tieto poznávačky sú drahšie, než nakoľko vás vyjde samotná cesta a nemáte o nič viac času na preskúmanie Benátok, než koľko sme ho mali my, lebo cestovanie z ostrova na ostrov zaberie naozaj mnoho času. Na podobnom princípe fungujú aj poznávacie zájazdy, ktoré si viete objednať tu u nás cez domáce cestovky – strávite desať a viac hodín v buse (podľa toho, odkiaľ vyrážate), rýchlo si prebehnete mesto, prebehnete si najpopulárnejšie ostrovy a už aj sedíte v buse domov. Týmto dospievam k neprekvapivému záveru – najideálnejšie je ísť do Benátok letecky na víkend a poriadne si to vychutnať.

ALE!

Ak ste v okolí a chcete urobiť niečo iné než váľať si šunky pri mori, môžete navštíviť Benátsku lagúnu na sedem hodín a vidieť toho dosť na to, aby ste mali zapamätateľný zážitok.

Takto sme to zvládli my.

Našou prvou turistickou zastávkou bol… pekný most, pretože som si myslela, že je to ten most, z ktorého je vidieť jednu z populárnych pamiatok - Most vzdychov (Ponte dei Sospiri), na ktorom vraj väzni vzdychali, keď prechádzali z Dóžovho paláca do väzenia. Až po návrate som zistila, ako ten most vyzerá a že sme ho odtiaľ rozhodne nevideli. A až pri písaní tohto článku a skúmaní mapy mi došlo, že sme ho videli! Akurát z opačnej strany. Dokonca sme si ho odfotili. Len sme netušili, že to bol on.

Nuž, keď sa skombinuje slabá príprava s malým množstvom času, nastávajú zmätky.

Záber z mosta, z ktorého nie je vidieť Most vzdychov

Toto je Most vzdychov, o ktorom som netušila, že to, čo fotím, je Most vzdychov

Po tom, čo sme si mysleli, že sme videli Most vzdychov, sme rýchlo utekali nájsť záchod. Priviedli nás k nemu početné šípky, za čo majú Benátky palec hore. Palec dole dostávajú za to, že nás čúranie stálo 1,50 €. To je cena jednej zmrzliny. Na druhej strane, neverili by ste tomu, ale v Benátkach sme kúpili najlacnejšiu magnetku v „celom“ Taliansku – iba za 1 €. Vedieť, že všade inde budú pýtať od dvoch eur vyššie, kúpim si ich tam viac.

Po opustení toalety – a po tom, čo sme na jednom z milióna mostov v Benátkach nevedomky videli Most vzdychov – sme doblúdili na Námestie svätého Marka (Piazza San Marco). Tam sa nachádza väčšina tých najikonickejších benátskych pamiatok – Bazilika svätého Marka (Basilica di San Marco), Zvonica svätého Marka, tzv. Kampanila (Campanile di San Marco), Dóžov palác (Palazzo Ducale) či Hodinová veža (Torre dell'Orologio). Všetky tieto miesta si môžete pozrieť zvnútra, ale to robte určite len v prípade, že máte k dispozícii veľa času (čo je dôvod, prečo sme my dnu nešli). Väčšina článkov odporúča kúpiť lístky vopred a nečudujem sa, tvorili sa tam všade dlhé rady, v ktorých by som na tom slnku nechcela stáť. A ani si nie som istá, či to bol rad na kúpu lístkov alebo na vstup do budovy.

(Teraz som sa dočítala, že si môžete kúpiť aj špeciálny lístok, vďaka ktorému smiete preskočiť rad. Otázkou je, čo budete preskakovať, ak všetci v rade majú lístok na preskočenie radu. Hm.)

Námestie svätého Marka

Dóžov palác a rad nadšených ľudí čakajúcich na vstup do Baziliky svätého Marka

Zvonica svätého Marka, tzv. Kampanila

Vstupenky však nie sú lacné, preto záleží na vašich prioritách. Môžete si kúpiť rôzne varianty vstupov do pamiatok, ale i kombinované priepustky, ktoré vám umožnia vidieť i miestnosti Národnej knižnice (Biblioteca Nazionale Marciana), Múzeum Correr (Museo Correr) s benátskym umením a starožitnosťami či Národné archeologické múzeum (Museo Archeologico Nazionale). Všetky tri sa nachádzajú na námestí, takže po nich aspoň nemusíte pátrať kade-tade po meste.

Len tak medzi nami, Bazilika aktuálne prechádza rekonštrukciou, lebo… prečo nie? Ešte sa mi nestalo, že by som na výlete v peknom meste nemala fotografiu s niečím rozkopaným, so žeriavmi alebo s lešením. To už je taká tradícia.

Bazilika svätého Marka

V tejto časti Benátok ma veľmi zaujala Piazzetta San Marco, čo je také menšie námestíčko, ktoré je spojené s veľkým námestím, no rozhodli sa ho takto odlišne pomenovať. V minulosti predstavovalo hlavný vstup do mesta a je odtiaľ výhľad na more a na prístav. Námestíčko zdobia dva žulové stĺpy z 12. storočia a Wikipédia mi tvrdí, že medzi nimi kedysi bývalo popravisko, preto tadiaľ Benátčania odmietajú chodiť, aby na seba neprivolali nešťastie.

Táto informácia by sa hodila, než som medzi nimi chodila hore-dole. No myslím si, že po všetkom tom júlovom nešťastí, ktoré zakončil defekt na autobuse, ktorý nás viezol do Talianska, preto sme museli tri hodiny čakať na náhradný voz, si už hádam viac nešťastia ani nezaslúžim.

(Aktualizácia po dvoch týždňoch od napísania článku: Zjavne si toho nešťastia zaslúžim ešte veľmi veľa, pretože som už stihla mať tri a pol hodinové meškanie vlaku a angínu. Prekliate stĺpy.)

Piazzetta San Marco

Z námestia sme sa rýchlou chôdzou pobrali k mostu Ponte di Rialto, čo najznámejší most v Benátkach a jeden zo štyroch, ktoré vás prevedú cez Canal Grande, čo je zas najznámejší kanál v Benátkach a ich hlavná dopravná tepna. Ak ste to náhodou nevedeli, v Benátkach nie sú cesty a jediný spôsob dopravy predstavujú vodné autobusy či vodné taxíky, známe aj ako vaporetto. No a určite ste už všetci počuli o slávnych gondolách. Tie si vychutnáte, len ak máte zvyšných 80 € cez deň či 100 € v noci, prípadne menej, ak ste ochotní podeliť sa o gondolu s cudzími ľuďmi. Vráťme sa však k mostu – z Ponte di Rialto je krásny výhľad na Canal Grande, ale rátajte s tým, že sa na ňom chce odfotiť úplne každý, preto je tam plno a vaše príliš dlhé rozjímanie asi nikto neocení.

Most Rialto a dav ľudí snažiacich sa o fotografiu

Canal Grande

Zvyšok našej cesty skrz Benátky pozostával z mierneho blúdenia uličkami – čo, ako som sa dočítala, je jednou z najkrajších vecí na návšteve Benátok. Avšak trochu menej, ak máte obmedzený čas.

V celých Benátkach na vás z obchodov zo suvenírmi vyskakujú tradičné (sexy) karnevalové masky, ale mňa viac zaujali tieto kovové mačičky.

Ostrov Murano je známy svojimi sklenenými výrobkami a takéto roztomilé zvieratká predávajú tiež v každom obchode so suvenírmi. Rozhodne však nie sú lacné.

Nakoniec sme sa úspešne dovalili na stanicu Fondamente Nove, odkiaľ odchádzala loď smerujúca na našu nasledujúcu zastávku. Prišli sme tam pár minút pred jej odchodom, a pretože sme si neboli isté, ako to stíhame časovo, radšej sme na ňu nasadli. (Lode v Benátkach fungujú ako naša MHD, akurát nechodia tak často – no nezabudnite si pred nástupom na každú loď pípnuť svoj papierovo vyzerajúci elektronický lístok, prípadne osloviť lodného sprievodcu, inak na vás môže spadnúť mastná pokuta.) Mesto sme teda opustili tak rýchlo, že sme sa s ním nestihli ani poriadne rozlúčiť.

*v diaľke zaznievajú prvé tóny My Heart Will Go On*

Hej, Benátky si vážne žiadajú viac času.

Cesta na Burano, jeden z troch najznámejších a turistami asi najčastejšie navštevovaných ostrovov v Benátskej lagúne, trvala 45 minút. Jednou zo zastávok našej lode bol ostrov Murano, ktorý tiež patrí do tejto základnej ostrovnej trojice a ktorého návštevu sme sa rozhodli vynechať v prospech tretieho ostrovčeka – Torcello. Sem chodí z Burana loďka každý 15 minút a cesta naň trvá len 5 minút.

Z praktických dôvodov sme si najprv odplávali na Torcello a na záver sa vrátili na Burano.

Torcello bol prvým osídleným ostrovom v lagúne, skôr než Benátky, a v 10. storočí tam žilo cez 10 tisíc ľudí. Lenže množstvo močiarov v okolí prispievalo k šíreniu (nielen) malárie, a tak väčšina obyvateľov umrela alebo odišla. V každom zdroji som našla iný údaj, ale v súčasnosti žije na ostrove 10 až 30 ľudí. Keď sem prídete z rušných Benátok, pripadáte si ako v inom svete – všade zeleň, ticho (až na to ohlušujúce cvrlikanie cikád) a v našom prípade aj teplo, vďaka ktorému chápete, prečo tam všetci umreli. Torcellu sme dali prednosť pred životom prekypujúcim Muranom, pretože nás lákal pohľad na katedrálu Santa Maria dell’Assunta zo 7. storočia, ktorá je najstaršou benátskou katedrálou, a hneď vedľa nej stojí aj byzantský kostol Santa Fosca. Antické pamiatky sú skrátka naj – len škoda, že sme nemali čas ísť dnu. Milovníkov Hemingwaya (ktorým ja nie som) môže zaujímať, že na ostrove v roku 1948 strávil niekoľko týždňov.

Kostol Santa Fosca

Vľavo časť katedrály Santa Maria dell’Assunta, vpredu kostol Santa Fosca

Mostík s poetickým názvom Ponte del Diavolo

Takto vyzerá „hlavná ulica“ na Torcelle

Približne po hodine sme sa teda vrátili na Burano, ktoré bolo našou poslednou zastávkou. Mali sme naň hodinu a pol, čo je dosť času na navštívenie opačného konca ostrova i na cestu späť aj s fotením, kupovaním suvenírov a návštevou potravín. Burano je známe predovšetkým nádhernými farebnými domčekmi (a čipkou), na ktoré je skutočne osviežujúci pohľad. Ako v Benátkach, ani tu nenájdete cesty, len kanály plné rybárskych člnov. Určite sa musíte zastaviť na Tre Ponti, čo je trojitý most, ktorý vedie cez dva kolmo vedúce kanály, a dôjdite aj ku kostolu, ktorého súčasťou je Il Campanile Storto, teda šikmá kostolná veža, ktorú uvidíte už z diaľky. Burano patrí medzi turistami najnavštevovanejšie ostrovy, ale stále je tu menej ľudí ako v Benátkach. Prechádzku medzi farbami hmýriacimi domčekmi si určite naplno vychutnáte a hneď pri stanici si môžete kúpiť skvelú zmrzlinu.

Farebné rybárske domčeky na ostrove Burano

Trojitý most Tre Ponti

Pohľad z Tre Ponti

Šikmá kostolná veža na Burane

Náš pôvodný plán bol vrátiť sa z Burana späť do Benátok. Ibaže cesta trvá buď 45 minút alebo cca 1:15 podľa toho, kde vystúpite. Takto by sme svoj plán obísť Burano i Torcello nikdy nestihli, obzvlášť keby nás v Benátkach privítal rovnaký rad ľudí čakajúcich na cestu do Punta Sabbioni, aký sme videli doobeda na opačnej strane. Našťastie sme zistili, že z Burana vedie priamy spoj do Punta Sabbioni a trvá to len 30 minút. Prišli sme tam síce skôr, než kedy nás mal vyzdvihnúť autobus, ale… Aspoň sme videli z Benátskej lagúny čosi iné než ostatní.

A to je všetko, priatelia. Toto bolo našich sedem hodín v Benátskej lagúne od príchodu do Punta Sabbioni až po náš návrat. Možno ste si všimli, že som nikde neuvádzala prestávky na jedlo alebo tipy na dobré reštaurácie. Nuž, moja sestra a ja dokážeme fungovať v núdzovom režime a zjedli sme každá len jeden namazaný toast, horalku z domova a jednu sušienku, ktorú sme si kúpili na Burane. Popravde, všade nám bolo také teplo, že sme na jedlo nemali nielen čas, ale ani pomyslenie.

Ale zmrzlinu – tú sme si dali.

Aké sú závery tohto článku?

1) Sedem hodín v Benátskej lagúne je dosť, aby ste toho videli naozaj veľa. (Hoci na konci dňa toho budete chcieť vidieť ešte omnoho viac.)

2) Nikdy nechoďte na výlety so mnou. Uštvem vás na smrť.

3) Nie, Benátky nijak zvlášť nesmrdeli.