Rozhovor: Tomáš Najt (Zastavený čas)

Slovenských sci-fi vo všeobecnosti nie je veľa, ale slovenské sci-fi, ktoré sa odohráva na Slovensku a ktorého anotácia zmieňuje Kysuce? To som si ako Kysučanka & sci-fi nadšenec skrátka nemohla nechať ujsť! V dnešnom článku vám v krátkosti predstavím novinku Zastavený čas, ktorá zatiaľ vyšla iba ako e-kniha. Je výnimočná hneď v niekoľkých ohľadoch. Potom nadviažem rozhovorom so samotným autorom, keďže bol Tomáš Najt taký milý, že mi zodpovedal všetky zvedavé otázky.

Základné info:

"Richard žije život obyčajného človeka, ktorý deň čo deň trávi čas v práci. Každý večer trávi s večne nespokojnou priateľkou v spoločne prenajatom byte, v ktorom nesmie pribudnúť ani dierka na poličku. Nebyť výletu na jedno tajomné miesto na Kysuciach, neudialo by sa toľko zvláštnych udalostí. Nie, toto nie je príbeh o Richardovom obyčajnom živote, ale o poondiatom zastavenom čase, ktorý stojí v jedinej konkrétnej sekunde v jedinom konkrétnom dni. 2. júna 2017 niečo pred desiatou ráno. Nevedno ako dlho už a nevedno ako dlho ešte. Richard zostal uväznený ako jediný vo svete, kde zastalo absolútne všetko. Všetko okrem neho. Od jediného momentu neexistuje nič, čo by navôkol neho mohlo vydať akýkoľvek zvuk. Nie je toho, čo by počul jeho výkrik a vypočul si jeho prosby.

Netuší, ako sa to stalo. Obracia sa na čokoľvek duchovné, na čarovného strojcu nočnej mory, aj na Veľkého brata tam hore s mnohými otázkami. Nestráca však nádej ani v to, že sa celá situácia mohla stať jednoducho len preto, že sa stať mala a teraz je na ňom, aby ju naplno využil."

Zastavený čas sa takmer celý odohráva 2. júna v jedinej sekunde a hlavný hrdina precestuje mnohé známe aj menej známe miesta na Slovensku, pričom zažíva rôzne dobrodružstvá. Autor sám tvrdí, že kniha pripomína skôr film, presnejšie knižnú obdobu tzv. road movie žánru. A čo je úplne najzaujímavejšie, celú knihu napísal na smartfóne! Asi všetci márnime čas v MHDčke, v aute v zápche či v rade v supermarkete a mnohí z nás vtedy berú do rúk práve mobily... Koľko ľudí však môže povedať, že vtedy napísali knihu? Tomáš Najt áno, ale (nielen) o tom vám povie viac sám.

Rozhovor s autorom:

Dobrý deň a vitajte na Booklande! Začnem bežnou otázkou: ako ste sa dostali k písaniu? Je Zastavený čas vaše prvé dielo?
V podstate áno, ide o prvé dielko. Za študentských čias som písal básničky, no už nejaký čas ma to skôr ťahalo k príbehom. Zastavený čas je prvá kniha, ktorá reálne vyšla, hoci len ako ekniha.

Čo vás doviedlo k rozhodnutiu napísať knihu na mobile? Zopakovali by ste si to?
Niekde na začiatku bola náhoda. Snívalo sa mi niečo, čo sa mi na sen zdalo príliš zložité. Sen veľakrát nemá logiku, no tento konkrétny v sebe miesil prvky fantastického filmu a aj určitej premyslenosti. Chcel som si zaznamenať dej, ktorý sa v sne odohrával. Prvý voľný moment, zhodou okolností práve v zápche v MHD som využil na zápisky s tým, čo bolo po ruke. Na mobile som si heslovite zaznamenal kľúčové momenty z deja. Lenže ešte v to isté ráno som z hesiel prerobil celé vety a odvtedy vždy, keď bola príležitosť, som text vylepšoval a vylepšoval. Stalo sa to viac menej automaticky.

Uvádzate, že ste na písanie využívali čas v zápchach i v rade v supermarkete. Dokázali ste sa v takýchto „bojových“ podmienkach sústrediť? A vystúpili ste z MHD vždy včas?
Najskôr to boli chvíle, keď som sa dokázal sústrediť, vynechať všetko okolo a inokedy to boli dni, kedy som nemal vôbec náladu a tak som čas trávil prepisovaním a opravovaním chýb. Sústrediť sa dá. V mestách sa ľudia naučili ignorovať ostatných. Niekedy mám pocit, že ak by vzadu v električke niekoho zavraždili, nikto by nezakročil. Lenže tu sú dva uhly pohľadu, takže neodsudzujem ani jeden. Ten prvý, že nás svet okolo nezaujíma a ten druhý, že môžete byť druhým na rade, čo bude ležať na zemi. Som z malej obce, kde sa každý niekomu prihovorí, či poďakuje vodičovi pri vystupovaní. Sám som túto kultúru vzdal, keďže ma pohľady ľudí na okolí pokladali za blázna, alebo „vychodňare z dzedziny“. Len starších ľudí potešilo, že sa niekto prihovoril. Naučil som sa cestovať tak, že vnímam len trasu. Žiaľ, stal sa tým zo mňa mestský človek. A áno, zabudol som vystúpiť veľakrát. Najmä v Bratislave, keď som sa odviezol niečo navyše.

Písali ste takpovediac „za pochodu“ alebo ste mali dej dopredu premyslený?
Myslím, že z každého troška. Ten sen, ktorý som si zapísal pôvodne, aj dnes tvorí v knihe prvých niekoľko strán, až kým neprejdem na vysvetlenie „Prečo“. Matne som si spomínal nejaké vysvetlenie udalostí a keď som ich prikrášlil a obohatil o ďalší dej, šlo to celkom automaticky. Svojho hrdinu som postavil do podivného príbehu, v ktorom stojí čas a jediné, čo je v pohybe je len on sám. Celý dej vychádzal bez veľkého rozmýšľania. Len som nechával hlavnú postavu cestovať, ísť za svojím cieľom a následne si uvedomiť svoj hlavný cieľ, aby sa mohla postava vrátiť. Príbeh vznikal priebežne, aj keď priznávam, že niektoré scénky som mal v mobile odložené podľa kilometrov a čakali na vhodný moment, keď bude mať hlavný hrdina v nohách potrebnú vzdialenosť.

Podľa vašich vlastných slov je Zastavený čas akási knižná obdoba filmového žánru road movie. Ste veľký filmový fanúšik? Ktoré sú vaše obľúbené filmy?
Spomínam si na jeden nešťastný Road movie s názvom Eurotrip, ktorý vykreslil Slovensko ako špinavú žumpu. Môj book trip tiež cestuje, je stále v pohybe, a tiež sa snaží ukázať to zlé, o čom sa absolútne nehovorí. Rovnako aj krásne miesta známych či menej známych lokalít Slovenska. Asi by nemal autor knižného (či presnejšie eknižného) príbehu priznávať, že má rád filmy. Údajne ho to degraduje. Ale áno. Mám rád filmy. Tie, v ktorých sa dá na čo pozerať, aj tie, ktoré majú zmysel. Rád si pozriem Titanic pre kostýmy a rekonštrukciu napríklad slávneho schodiska, na ktorom si filmári dali záležať, lebo ako jedno z mála miest nám zostalo zachované na detailných fotografiách. Dobové správanie ľudí, aristokracie a pohŕdania treťou triedou vykreslili tak, ako by zrejme naozaj vyzeralo. Výnimočný je Forrest Gump, keďže jediný človek zažije míľniky americkej histórie 20. storočia a sám nemá pocit, že by prežil niečo výnimočné. Mám rád celovečerné filmy od Monthy Python, aj Bondovky a občas mám náladu na klasickú komédiu v štýle Což takhle dát si špenát. Nemám vyhradený vkus, no niektoré filmy by som pokladal za „povinné čítanie“.

A čo vaši obľúbení knižní autori či knihy?
Určite by boli medzi nimi kráľ hororu Pišta Kráľ, od detstva obľúbená séria Traja pátrači, alebo severské či americké krimi. Kedysi bol mojím top Ed McBain, dnes Robin Cook, dvojica Hjort a Rosenfeldt. Hlavnými srdcovkami sú ale hrubé encyklopédie. Kdekoľvek otvoríte, tam je niečo zaujímavé.

Bolo vám od začiatku jasné, že sa bude váš príbeh odohrávať na Slovensku? Prečo?
Nepochybne. Slovensko a nič iné. Pokiaľ viem, na Slovensku sa nič podobné neudialo a tak prvé zastavenie času som si rezervoval pre svoj príbeh. Ale nie, teraz vážne. Nepoznám inú krajinu lepšie, ako Slovensko. Hoci som roky prežil v Čechách a stále som tam ako doma, Slovensko je rodná zem. Každý stále hovorí, ako musíme zlepšiť turizmus, služby, mentalitu ľudí, no tvrdia to aj tí, ktorí môžu niečo robiť, ale len sedia, mávajú rukou a hýbu pántom. Ja sa dlhodobo snažím podporovať niektoré slovenské lokality, ako sa snažím pomôcť aj niektorým organizáciám. Nechcel som veľmi zatiahnuť dej knihy do oblasti turizmu, no úplne som sa tomu nevyhol. Určite som chcel v deji aspoň zopár zmienok na miesta na Slovensku, ktorým možno nijako zmienka nepomôže, no možno aspoň jedného čitateľa zo sto môže príbeh motivovať vyraziť a pozrieť si ho na vlastné oči.

Pre hlavného hrdinu Richarda sa všetko zmení pri výlete na „tajomné miesto na Kysuciach“ – prečo práve Kysuce?
Kysuce som si zvolil, lebo je to moje rodisko. Už ste počuli o sci-fi, ktoré sa odohráva na Kysuciach? Áno, svojím spôsobom je sci-fi otrasná fontána v strede okresného mesta, alebo správanie niektorých jednotlivcov, no tam by som nerád zachádzal. Celý malér s časom nastane na veľmi odľahlom mieste. Na mieste, o ktorom ste možno ani nepočuli a pritom existuje. Je to rarita, ktorá sa nachádza priamo na hraničnej čiare s Českou republikou a stačilo málo a rarita mohla byť „Zákonem chráněná přírodní památka“. Milióny rokov staré kamenné gule som chcel dostať do knihy spôsobom, pre ktorý si ich možno budú chcieť pozrieť aj ďalší.

Richard taktiež „cestuje a na mnohých známych aj menej známych miestach na mape Slovenska naráža na dobrodružstvá“. Precestovali ste všetky miesta, ktoré navštívi Richard v knihe? A ktoré sú vaše obľúbené miesta na Slovensku?
Všetko, čo Richard navštívi, osobne poznám. Takmer všetko, samozrejme aj mimo zastaveného času (svojím spôsobom), som zažil, alebo zažil niekto blízky, z priateľov a podobne. Popisujem zámerne veci, na ktoré dnešný človek nemá čas. Ľahnúť si do trávy a užívať si mäkkú zem, sledovať oblohu, to je občas túžbou uprostred dňa, no ak to spravíte, opäť vás majú ľudia v meste za blázna. Spomínam to v príbehu, pretože som to na konkrétnom mieste sám spravil. Neprešiel som ich síce peši, ale poznám ich a stoja za zmienku. Z miest, ktoré mám naozaj rád, ale do knihy som ich pre odľahlosť nedal, musím spomenúť Spiš a Levoču. Alebo mnohé dedinky na Slovensku s pôvodnými stavbami. Niektoré miesta, ktoré mám rád ani nemajú meno. Idete jednoducho hustým lesom a niekde pri potoku odrazu drevenica, opustená 60 až 100 rokov, prehnitá a spráchnivelá. Ten dom pritom dal strechu nad hlavou celej rodine, možno dvom trom pokoleniam, ktoré ďaleko od iných mali možno pokoj, no museli si v mnohom vystačiť sami. Tajomné a neznáme miesta sú pre mňa najzaujímavejšie.

Anotácia sa začína slovami „Predstav si, že zastavíš čas. Čo by si urobil ako prvé... a čo ako posledné?“. Ako by zneli vaše odpovede?
Možno podobne, ako činy hrdinu z príbehu. Keď sa nad tým zamyslíte, čo iné by to malo byť, aby mal zmysel aj váš život? Ten totiž stále plynie a starnete bez toho, aby ste vedeli, či ubehol jeden deň, alebo rok. Ak by bola príležitosť pomôcť 120 ľuďom, snažil by som sa pomôcť 200. Áno, som trochu sebec. Hoci pomoc iným ma napĺňa v prvom rade by som asi chcel naplniť svoje vlastné sny a túžby... veď čo keď sa čas znova rozbehne?

Máte do budúcnosti nejaké ďalšie plány ohľadom písania?
Plánov je veľa, ale už som spomalil. Na mobile vznikol ešte druhý, trochu temnejší príbeh a hneď po ňom tretí. Ten som však už dokončil na počítači, pretože pôvodný mobil, s ktorého autocorrect funkciou som sa už naučil žiť, čoraz viac prejavuje svoj vek. Napísať jednu súvislú vetu na ňom dnes zaberie toľko, čo kedysi päť. A to ju dokonca napíše až dávno po tom, čo ju ja vyťukám na klávesnici.

Čo by ste poradili začínajúcim slovenským autorom?
Aj ja sám som ešte na začiatku. Všetkým by som ale určite prial dostatok fantázie a zotrvanie pri chuti písať. Prajem dostatok priateľov a ľudí, ktorí nebudú pozerať na to, že ide o vás, ale o to, aký príbeh naozaj je. Potom už len prajem šťastie pri posielaní rukopisu do vydavateľstiev. Vydanie knihy dnes trvá mnoho mesiacov. Z ekonomických dôvodov vyjde len to, čo pochádza od známeho človeka, o známej veci, alebo to, čo osloví masy. Schvaľovanie a čítanie pre všetkých ostatných trvá dlho a občas nemá konca. Chápem, že je mnoho autorov a každý chce to svoje vydať. Keď však rukopis pošlete do jedného a čakáte polroka na vyjadrenie, samozrejme, za ten čas možno iné vydavateľstvo môže mať jasno oveľa skôr. Posielať do viacerých naraz mi pripadalo neférové. Napríklad ak by jedno malo záujem a ďalších osem by zatiaľ zbytočne márnilo čas posudzovaním. Z dvadsiatich vydavateľstiev na Slovensku ale odpíšu len tri. Pri ostatných neviete, či máte čakať, alebo či email vôbec dorazil. Niekedy neuvádzajú ani jedinú vetu o tom, aké majú podmienky pre rukopisy a tak ani netušíte, kde email s vašimi očakávaniami skončí. Preto odporúčam pýtať sa, komunikovať a keď to viazne, nečakať.

Ďakujem pekne za rozhovor!

Kam ďalej?

-> Knihu si môžete pridať na goodreads.

-> Viac sa o nej dozviete na animo.sk - napríklad si môžete prečítať články v sekcii NAPÍSALI alebo zistiť, kde všade je možné e-knihu zakúpiť. 

-> Na Martinuse je dostupná bezplatná ukážka.

+ V blízkej dobe sa dočkáte mojej recenzie.