5. 8. 2018

Ako prežiť povinné čítanie a klasiku podľa Neliss & Michelle

Možno patríte k ľuďom, ktorí v povinnej literatúre a vôbec klasike dokážu nájsť isté čaro. Ak áno, dobre pre vás. Fakt seriózne dobre pre vás, určite vám to uľahčilo hodiny literatúry. Ak nie, vitajte v klube – zakladám ho spoločne s Michelle (Zdravím!), ktorú som si dnes prizvala na pomoc. Podelíme sa s vami o tipy, ako si poradiť s povinným čítaním a tiež ako prečítať klasiku, keď máte pocit, že ju chcete otestovať na vlastnej koži, ale zároveň na ňu nemáte dosť trpezlivosti.


Povinné čítanie

V tomto prípade záleží hlavne na tom, aké povinné je vaše povinné čítanie. Možno vám stačí napísať si poznámky z (ne)vydareného referátu spolužiaka a/alebo počúvať na hodine. Možno to musíte podporiť trochou googlenia. A možno to nestačí vôbec. Dnešná generácia si ani len neuvedomuje, aké má šťastie – keď som v posledných ročníkoch základnej školy mala svoje prvé povinné čítanie, nič také ako „trocha googlenia“ neexistovalo. Mojím Googlom boli čitateľské denníky staršej sestry.

Na strednej som sa teoreticky mohla zaobísť aj bez čítania, no ja som dosť veľká poctivka a záležalo mi na známkach, preto som svoj zoznam povinnej literatúry neignorovala. Nepotrebovala som však poznať šialené detaily ani sypať z rukáva hĺbkovú analýzu. To prišlo neskôr. Zato ja som chodila na dokonalú strednú, kde sme nemali ani zoznam hypotetickej povinnej literatúry. Ale pretože som tiež bola poctivka, poctivo som sa učila obsahy všetkých kníh a niektoré si pamätám dodnes, hoci som okolo nich ani nikdy neprešla v knižnici. Taký skvelý je náš školský systém.

Na vysokej ma postretlo nešťastie v podobe britskej literatúry. Zrazu som musela z týždňa na týždeň prečítať čoraz čudnejšie knihy, rozanalyzovať ich a na písomke som len dúfala, že si spomeniem na úplne nepodstatné detaily a správne identifikujem neurčité citáty. Áno, vysoká už pripravila aj mňa o bezstarostný nepovinnočitateľský život. Mali sme hodiny svetovej, regionálnej, slovenskej i detskej literatúry. To bolo veľa literatúry a veľa seminárnych prác plných interpretácií a analýz (trvalo mi semester, kým som zistila, čo je to tá interpretácia). Nevravím, že som prečítala všetko, líšilo sa to od požiadaviek učiteľov (určite som však prečítala všetko, čo malo pod sto strán). Najhoršia bola slovenská vojnová a medzivojnová literatúra, ktorá má tendenciu dohnať vás k depresii svojimi vraždami, samovraždami, matkovraždami, otcovraždami, vraždami zvierat, zoofíliou, pedofíliou, znásilňovaním a ďalšími ducha povzbudzujúcimi vecami.

V oboch prípadoch sa osvedčil rovnaký postup, akurát s menšími obmenami:

1. Zistite, o čom kniha je. Nájdite si čo najlepší obsah, prípadne si ich prečítajte viacero. Pomôcť môže aj filmové spracovanie. Na strednej mi stačili stručné verzie, ale moja terajšia vyučujúca je presvedčená, že každú knihu treba čítať dvakrát, čo za 7 dní človek práve nestihne. Preto si najprv prečítam veľmi podrobný obsah a potom knihu. Ak hovoríte po anglicky, odporúčam zhrnutia jednotlivých kapitol na SparkNotes, prípadne si môžete urobiť aj kvíz. Je to trochu zdĺhavé, no nápomocné. Znie to ako dobrá rada – ktorú mi mal niekto dať pred šiestimi rokmi. Mne počas celého bakalára nenapadlo pozrieť si jediné filmové spracovanie. Asi by som mala vrátiť červené diplomy a ukryť sa niekam do kúta. (Videla som akurát sfilmované balady z Kytice od Erbena, ale až po tom, ako som ich čítala – odporúčam, je to fantastické!)

2. Zrýchlene si knihu prečítajte. Keďže už poznáte dej, môžete občas preskakovať a čítať najmä dôležité pasáže – závisí to samozrejme od toho, aké nároky sú na vás kladené a koľko máte času. Snažte sa doplniť si nejasnosti z obsahov a, ak je to nutné, zapamätať/zapísať si čo najviac zbytočností. To, čo Neliss nazýva „Zrýchlené čítanie kníh“, som ja celé roky nazývala „Preskakujem strany, pretože inak by preskočilo mne“. Ale tvoj postoj sa mi páči omnoho viac, Nel! Ďakujem, ďakujem, ibaže mne preskakuje aj tak. Podľa mňa je dôležité v prvom rade poznať svojho učiteľa. Pokiaľ vás učí niekto, kto je schopný opýtať sa: „Čo znamená kvitnutie tekvíc, ktoré autor tejto 500+stranovej knihy opisoval v päťriadkovom odseku na strane 235?“ ste v háji. Poznajte svojho nepriateľa. Kde sa môžem pod toto podpísať?

3. Doplňte si (alebo napíšte) poznámky. Ak máte v poznámkach z hodiny nejasnosti, prípadne ste zistili, že vám v nich niečo dôležité chýba, vylepšite ich. Je fajn zapísať si nejakú drobnosť či detail navyše ako dôkazový materiál, že ste dielo naozaj prečítali. Napríklad, akú farbu mali ponožky hlavného hrdinu – možno to odkazuje na jeho náladu, ktorá povedie k jeho smrti a celý ten čas to bol foreshadowing od autora. Rozhodne nejde o niečo, čo si odborníci domysleli po dvadsiatich či päťdesiatich rokoch skúmania tohto textu. Ani omylom. Nuž a v prípade, že sa niekto tvári, že je literatúra najdôležitejší predmet na svete, odporúčam si na počítači vytvoriť dokument. Nebojte sa využiť SparkNotes a podobne, nezabúdajte však ani na vlastné postrehy a úpravy. Skopírujte si z knihy niekoľko citátov, doplňte si z hodín, čo sa dá. Keď toto urobíte poriadne, pred písomkou možno budete čítať 10 strán, lenže vaši spolužiaci budú strácať čas googlením či žobronením o cudzie prezentácie. Mne sa, obzvlášť pri slovenskej literatúre, ku ktorej nenájdete na nete také podrobné opisy, osvedčila stará dobrá knižnica. Na portáli Slovenská knižnica by ste mali nájsť všetky články, ktoré boli kedy na Slovensku publikované, a v akej knižnici tieto časopisy majú. Možno je medzi nimi práve vaša univerzitná knižnica. Nebojte sa jej! Choďte tam! Prečítajte si analýzy od múdrych slovenských odborníkov a zopakujte ich myšlienky, ak vás pointa tej hlúpej knihy obišla. Je tu veľká pravdepodobnosť, že váš učiteľ má taký istý názor – a že je jedným z tých múdrych odborníkov.

4. Počúvajte na hodinách. Čím viackrát budete o diele počuť, tým lepšie si zapamätáte jeho obsah. Možno si neskôr vybavíte užitočný detail práve vďaka tomu, že ste dávali pozor. Ak si navyše vyššie sily potrpia na to, aby ste pri odpovedi či na písomke opakovali ich názory, môžete si získať bonusové body. A všetci vieme, že väčšina učiteľov pri interpretácii uznáva len jeden správny spôsob – ten ich. To je nespochybniteľná večná pravda. Žiadneho učiteľa nezaujíma váš názor! Okej, možno také 2 % učiteľov zaujíma váš názor. Ostatní vás pošlú do čerta. Pre vás je literatúra priestor na diskutovanie a rôzne pohľady. Pre vášho učiteľa je to exaktná veda, kde – ako povedala Nel – existuje na jednu otázku len jediná správna odpoveď.


Dobrovoľné čítanie klasiky

Dajme tomu, že vás práve nikto neterorizuje povinným čítaním a vy si vravíte, že by ste si ako správny knihomoľ mali prečítať niektoré prefláknuté diela minulých storočí. Zároveň však viete (alebo to aspoň predpokladáte), že sa na nich zaseknete na nekonečne dlhý čas a budete počas čítania umierať nudou... Čo s tým? Nuž, utrpenie sa predsa lepšie znáša spoločne!

Z tohto dôvodu sme sa s Nel rozhodli založiť si kvázi čitateľský klub (Sue je jeho čestným členom – ahoj, Sue!). Princíp je jednoduchý: Na začiatku si zvolíme knihu, ktorú chceme zdolať, a potom sa – v závislosti od ich dĺžky – dohodneme na počte kapitol, ktoré denne prečítame. Nedržíme sa tohto rozhodnutia striktne. Niekedy si dáme pauzu (keď sa nám do cesty postaví život), niekedy sa dohodneme na zvýšení limitu (keď sa ten príbeh dobre znáša – tipnite si, ako často sa to stáva), niekedy sa jedna predbehne, ak na to má dôvody (bez pádneho dôvodu sa predbiehanie netoleruje… byť pozadu je však niečo iné, to si väčšinou zo súcitu odpustíme). Ešte v ten deň alebo ten nasledujúci o knihe diskutujeme. Aspoň na malé posťažovanie sa vždy nájde čas. Na konci sa (s nevýslovnou úľavou) potľapkáme po chrbte, ako pekne sme to zvládli a – väčšinou – už o tej knihe nikdy nechceme počuť.

Ako teda prežiť klasiku a prečo by ste sa o to vôbec mali pokúšať, hoci vás k tomu nič nenúti?

1. Pýcha Povinné čítanie a predsudok. Určite existuje viacero príčin, ktoré vás držia ďalej od klasiky – povinné čítanie je iste jedným z nich. A možno máte voči knihe malé, eh, predsudky? (A možno je to pud sebazáchovy.) Ste si taký istý, že sa vám to nebude páčiť, pretože toto a hento a tamto, že tej knihe odmietate dať šancu. Ale ako si môžete byť istí, že sa vám niečo nepáči, kým to neotestujete? Oveľa lepšie sa predsa frfle, keď máte vaše sťažnosti podložené! Verte mi, že ak je to vaše slobodné rozhodnutie, máte z toho úplne iný pocit. Nenechajte sa odradiť Hviezdoslavom, ktorého vám v škole tlačili do krku! (Pokiaľ bol Hviezdoslav tá čitateľnejšia časť vášho povinného utrpenia, nenechajte sa odradiť ani tým zvyškom.) Napríklad, vždy som si myslela, že sa mi Pýcha a predsudok nebude páčiť a… eh… ani po prečítaní sa mi to nepáčilo. To zrejme nebol správny príklad. Moje predsudky sa v prípade P&P akurát tak potvrdili, ale teoreticky ide o veľmi dobrý bod.

2. Búrlivé výšiny názory. Zvláštna vec na klasike je tá, že si myslíte, že viete, o čom daná kniha je, aj keď ste ju nikdy nedržali v ruke. Ja som verila, že Búrlivé výšiny sú krásna nadčasová romantická kniha (to sme boli dve) a ono je to ukážka toho, ako nemá vyzerať romantický vzťah. Horšie je, že niektorí tú knihu prečítali a napriek tomu veria, že je veľmi romantická. Keď sme Búrlivé výšiny rozoberali na hodine, mala som pripravený celý monológ o tom, aká toxická je Heathcliffova „láska“, zatiaľ čo niektoré slečny by sa zaňho, miláčika, aj pobili. Možno by ste mali zvážiť prečítanie klasiky už len preto, aby ste mali všetky fakty. Aby ste vedeli, o čom je reč. Aby ste si vytvorili vlastný názor, aj keď sa bude líšiť od tých, ktoré sú populárne. A je naozaj ťažké nájsť klasiku, ktorá by nebola ospevovaná z tej či onej strany. Buďte teda pripravení, že vaše diskusie s inými čitateľmi môžu byť fakt búrlivé. Ale na rozdiel od nášho školského systému, ja podporujem pestovanie vlastných názorov. Presne!

3. Podivný prípad doktora Jekylla Neliss a pána Hyda Michelle. Pri výbere vhodného parťáka môže byť spoločné čítanie odpoveďou ako na vaše predsudky, tak aj na obavy, že váš názor nikto neocení. Predtým, než vystúpite na verejnosti, to môžete rozobrať s niekým, kto sa nachádza v rovnakej situácii. (Možno bude vďaka tomu váš verejný názor stráviteľnejší pre fanúšikov daného diela.) Možno sa vo všetkom zhodnete. Možno vďaka diskusii a inému pohľadu zmeníte názor. Možno zistíte, že váš kamarát je blbec a eliminujete ho zo svojho života. Nájdite si toho správneho človeka a možno spolu zdoláte i Bedárov. Predpokladám, že si Bedárov nikdy neskúšala čítať. Ja áno a vieš, mám ťa fakt rada, ale toto nie. Lenže to vieš iba preto, lebo si to už čítala. :D Niekedy s Neliss nemáme čo komentovať, hoci sme práve prečítali pätnásťstranovú kapitolu. Inokedy sú z toho srdcervúce výlevy, ktoré nám zaspamujú Messenger. Rozprávame sa, nesúhlasíme spolu, získavame novú perspektívu a kryjeme si chrbty proti hordám šialených fanúšikov. To posledné predovšetkým – spomínam si, ako sme pri jednej óde na pána Darcyho zborovo vyhlásili: „Ale prečo?!“ Doteraz som na túto otázku nezískala uspokojujúcu odpoveď.


Toto sú naše (veľmi stručné, ehm) odpovede na otázku, ako prežiť povinné čítanie a klasiku. Opäť raz ďakujem Neliss, že ma oslovila – som si istá, že bez nej a jej nápadov by som sa nikdy neunúvala verejne vyjadrovať k takýmto témam. Si moja múza, Nel, možno by som ti mala každý mesiac platiť za to, že ma nútiš aspoň občas uvažovať. Hneď ti pošlem číslo účtu! Medzitým budeme rady, keď nám v komentároch napíšete, aké sú vaše skúsenosti či tipy.

Neliss & Michelle

2 komentáre:

  1. Super článok - ja mám tiež motiváciu (u mňa skôr naivné predstavy) sa občas pozrieť do klasiky, ale povedzme, že už dva roky na 10tej strane Otca Goriota, takže zatiaľ mi to moc nevydalo :D .

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem(e).:) Zjavne potrebuješ parťáka. :D

      Odstrániť