PS: Poradie dôvodov je čisto náhodné.
1. Prvý pokus stojí za prd
Možno niekde žijú autori schopní na prvý pokus napísať bezchybné dielo, ktoré má hlavu aj pätu a na ktorom je potrebné urobiť už len kozmetické úpravy. Nechce sa mi však veriť, že žijú na tejto planéte. Ak áno, nenávidím ich. V mojom prípade nejde ani tak o to, že by som bola vyslovene nespokojná s tým, čo som vytvorila. Po dokončení prvej verzie mám zo seba na okamih vždy taký skvelý pocit… Lenže potom príde uvedomenie, že moja práca na tomto diele ani zďaleka neskončila, že je predo mnou množstvo čítania, prepisovania, upravovania a ten dobrý pocit vyprchá. Chce to množstvo odhodlania nestrčiť hlavu do piesku a nepredstierať, že som to takto chcela a nič na tom nepotrebujem meniť.
2. Niekedy to aj na desiaty pokus stojí za prd
V posledných rokoch som si vybudovala systém – napíšem text, editujem ho a zároveň sa ho pokúšam skrátiť, editujem, hľadám, čo by som ešte mohla odstrániť, editujem, prečítam si ho na čítačke (a pritom si značím chyby, ktoré musím opraviť) a potom mám konečne pocit, že by to mohlo byť hotové. Následne si to idem „naposledy“ prečítať… a zasa skončím pri editovaní. Či už sú to logické, alebo gramatické/štylistické nedostatky, vždy sa nájde niečo, čo vášmu snu mať dokončený text a mať ho v takom stave, že sa zaň nebudete hanbiť, ak ho niekomu pošlete na čítanie, podkope nohy. Napokon sa rozhodnete, že to naozaj stačilo a pošlete to ďalej. No veľmi dobre viete, že skôr či neskôr to oľutujete…
3. Logické medzery
V istej chvíli uveríte, že ste skutočne všetko vychytali, že váš príbeh je ako nepriestrelná vesta a vy by ste so sebou boli spokojnejší, len keby vám zaň udelili literárnu cenu. Vzápätí otvoríte rukopis na náhodnej strane, prečítate si náhodnú vetu a zistíte, že tam čosi nedáva zmysel. Zrazu sa na seba začnú blbosti nabaľovať ako snehová guľa a vy odhaľujete ďalšiu a ďalšiu dieru s každou novou otázkou, ktorá sa vám zrodí v hlave, a z ničoho nič máte plný čln vody (tiež uvažujete, koľko prirovnaní ešte natlačím do takého krátkeho textu?). Tak začnete plátať – niečo prepíšete tu, čosi pridáte tam, záplata sem, záplata hentam. Niekedy to zaberie a vy môžete znovu pracovať na budovaní svojho sebavedomia. Ibaže niekedy sa váš príbeh zosype ako domček z kariet a všetko vás bolí. Od duše až po hlavu, ktorú si dookola obíjate o stôl.
4. Gramatické medzery
V predchádzajúcom článku som uviedla, že písanie mi pomohlo zlepšiť moju gramatiku aj štylistiku. No tiež som napísala, že zrejme nikdy nedosiahnem vo svojom učení sa bod, keď sa už nebudem mať čo učiť. A to ma nesmierne frustruje. Tiež ma frustruje, že si dookola musím vyhľadávať tie isté gramatické pravidlá, pretože si ich nie som schopná zapamätať. Alebo situácie, keď som presvedčená, že som sa už čosi naučila robiť správne… a vzápätí ma niekto/niečo vyvedie z omylu.
5. Informačné medzery
Pri písaní sa toho mnoho naučíte, pretože ak chcete písať dôveryhodne, musíte skúmať… Lenže občas vás zaujímajú koniny, s ktorými vám nepomôže ani internet, ani odborná literatúra. Niekedy možno ani neviete, ako máte tú vec vo vašej mysli hľadať. Ako to nazvať? Ako to opísať? Pochádza to vôbec z tejto planéty? Nehodili vám to do hlavy mimozemšťania, kým na vás robili experimenty? Tak si poviete, že na to kašlete a radšej budete dúfať, že sa nad tým nik nepozastaví. Alebo sa z toho pokúsite vykrútiť nejakými okľukami. No aj tak vás to bude prenasledovať v nočných morách.
6. Keď prieskum zaberie viac času ako napísanie scény
Ak chcete písať dôveryhodne, musíte skúmať… a skúmať a skúmať a skúmať až do zbláznenia. Z času na čas máte šťastie a odpoveď nájdete rýchlo. Inokedy musíte prečítať veľa zdrojov, aby ste aspoň ako-tak pochopili podstatu problému – prípadne ju nepochopíte a stane sa to, čo som opisovala v piatom bode. Občas teda zabijete hodiny či dni pátraním po detailoch, ktoré v závere zhrniete v pár riadkoch jednej krátkej scény alebo ktoré dosť možno žiadny čitateľ neocení (ale zároveň by si na vás zgustol, kebyže to napíšete nesprávne), alebo – a to je asi najhoršie – ktoré možno nakoniec ani nevyužijete.
7. Nespokojní čitatelia
Nespokojní čitatelia dokážu zasadiť autorskému egu poriadne tvrdú ranu. Jasné, zväčša (ak majú dobrú dušu) vám nehovoria hnusné veci s úmyslom zdeptať vás. A vy, samozrejme, chápete, že nie všetci budú z vášho diela unesení. No keď ste len malý pisateľ(ček?), ktorého nemôžu utešovať milióny bankoviek na účte či všeobecná popularita, každá výčitka sa dá prirovnať k nožu v chrbte. Tak ako je skvelé, keď vás niekto chváli, tak je bolestivé, keď vašu tvorbu niekto neocení. A porozumenie skutočnosti, že ľudia majú právo na svoj názor, nestačí, aby som nemusela po každej kritike v duchu prekonať päť fáz smútku.
8. Neoriginálne nápady
V dnešnej dobe je ťažké mať originálne nápady a často sa musíte spoliehať len na to, že aspoň spracujete neoriginálnu myšlienku originálnym spôsobom. No keď sa vrhnete do písania s pocitom, že ste konečne našli čosi, čomu iste nikto nevenoval až takú pozornosť (a preto máte potenciál zažiariť), vždy sa rád ukáže niekto, kto vás presvedčí o opaku. Možno ste nevideli tamten seriál. Možno ste nepočuli o hentom filme. Možno ste odignorovali knihy od desiatok autorov, ktorí dostali rovnakú myšlienku. Tak si poviete, že by ste mali preskúmať terén a začnete sledovať filmy/seriály a čítať knihy, aby ste nikoho „nekopírovali“. Avšak to má za následok dve veci: neprichádzate so svojimi nápadmi, ktoré sa náhodou podobajú na niečo, čo vytvoril ktosi iný, lebo začnete podvedome kopírovať to, čo ste videli/čítali… alebo trávite priveľa času robením hocičoho, iba nie písaním.
9. Večná duševná nespokojnosť
Sú chvíle, keď ku mne správne slová prichádzajú sami od seba. Nemusím ani príliš uvažovať nad tým, čo píšem, skrátka píšem a vznikne z toho text, s ktorým som spokojná (dokiaľ ho nezačnem editovať). No potom príde deň, keď sedím hodiny s prstami na klávesnici a všetko, čo napíšem, hneď zmažem, lebo nie som schopná dať „na papier“ to, čo mám v hlave. Nech to napíšem hocako, chýba tomu ten správny „feeling“ a to často vedie k frustrácii, ktorá zas vedie k zatvoreniu wordu. Väčšinou sa snažím presvedčiť samu seba, aby som napísala aspoň niečo, veď to neskôr môžem prepísať. Ibaže môj mozog sa obvykle zatne ako vzdorovité decko a odmieta sa pohnúť vpred, kým to nenapíšeme dokonale okamžite. Po troch hodinách práce mám jeden odsek… a životnú energiu na bode mrazu.
10. Lenivosť, nechuť a iné neduhy
Milujem písanie a rovnako milujem svoj príbeh. Venujem sa mu skoro denne, ale niekedy naň nemám náladu a dám si od neho pauzu. Vytáča ma však, keď chcem písať, keď sa túžim pohnúť ďalej a napísať tú scénu, na ktorú som sa tešila od začiatku príbehu, iba čo som ju vymyslela pri tvorbe osnovy. Lenže ono to nejde. Nemám inšpiráciu, nekope ma múza, na nebi nie je správne postavenie hviezd. Nenávidím, keď sa moje vlastné telo nevie rozhodnúť, či písať chce alebo nechce, lebo aby chcelo a zároveň sa mu nechcelo, to mi nepripadá normálne. Neviete mu to niekto vysvetliť? Ideálne bez pomoci psychológa?
Toto bolo mojich desať bláznivo podaných, ale veľmi reálnych negatív, ktoré vidím na písaní vlastných príbehov. V každom prípade, je to jeden z mojich najobľúbenejších koníčkov a niečo také ako troška frustrácie alebo občasná zúrivosť ma od neho neodvrátia.
Ďakujem každému, kto môjmu článku ochotne venoval svoju pozornosť, a pokiaľ sami píšete, máte aj vy niečo, čo vás na písaní nebaví?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára